Budúcnosť Slovana, tvár Žiliny a povesť Vlada Weissa juniora

Dopadlo to tak, ako sa čakalo. Žilina sa držala dobre, ale nakoniec vyhral Slovenský pohár vo futbale Slovan. Zaujímavejšie to začalo byť po zápase.

Divácka kulisa sa príliš nelíšila od predchádzajúcich ročníkov, Žilina hrala pekne a Slovan ako obvykle vyhral po pokutovom kope. Toľko zápas v skratke. Ak by sme sa pozreli na výsledkové dáta s pátosom, mohli by sme povedať, že peniaze porazili srdce, ale keďže nepíšeme text pre Kulyho z Desmodu, nebudeme používať hlúpe a uslzené skratky.

Žilina

Ozaj, slzy. Možno ešte viac ako futbal zaujali pozápasové rozhovory. To by mohlo evokovať, že futbal bol katastrofálny, ale nie je to tak. Pozápasové rozhovory boli skvelé.

Najprv prišiel k mikrofónu kapitán Žiliny Jakub Paur. Rodák z Višňového čaká na víťazstvo nad Slovanom snáď dlhšie ako jeho rodná obec na dokončenie diaľničného tunela a na rozhovore to bolo vidieť. Žilinský kapitán v podstate rozhovor preplakal a povedal, že mu je to všetko hrozne ľúto.

Paur má v  tíme rolu veterána, o dekádu staršieho od ostatných, čo pri žilinskom prístupe k futbalu znamená, že má 28 rokov. Aj on však ukázal, že ak má Žilina niečo, čo Slovan nie, tak je to okrem slovenských hráčov aj duch mužstva. Slovan pôsobil ako bežný futbalový klub, Žilina ako partička stredoškolákov,  ktorým sa spoločne podarila veľká vec.

Okrem nasadenia na ihrisku to bolo vidieť aj na lavičke, keď sa napriek absencii divákov začalo na štadióne ozývať skandovanie Žilina! Žilina! – rolu fanklubu na seba zobrali žilinský náhradníci a realizačný tím.

Weiss

Po Paurovi sa pred kamery postavil Vlado Weiss junior, ktorý v zápase strelil víťazný gól a potom sa nechal vylúčiť. Jedinec plný predsudkov by možno zapochyboval, či to má zmysel vôbec počúvať. Od  hráča, ktorý sa pravidelne nejakou nešťastnou náhodou pripletie na miesto, kde ľudia hádžu stoličky po stravníkoch kebabárne, alebo sa podgurážený ocitne v blízkosti volantu svojho auta, v ktorom je natlačených desať ľudí, sa toho prehnane veľa neočakáva.  

A teraz si predstavte, že by zvolal Matovič tlačovku, na ktorej by pochválil Richarda Sulíka za jeho múdre riešenia, ocenil by prácu ŠÚKLu a ospravedlnil by sa za svoje zlyhania. Tak nič porovnateľné sa samozrejme neudialo, ale prekvapenie nič netušiaceho diváka pred obrazovkou bolo tiež dostatočne veľké.

Weiss junior hneď na začiatku povedal, že chce oceniť hru Žiliny, ktorá si podľa neho nezaslúžila prehrať a keby sa dalo podeliť o výhru, tak by to urobil. Na otázku, ako videl svoje vylúčenie, sa najprv ospravedlnil rozhodcom za nevhodné slová, kvôli ktorým dostal prvú žltú kartu a potom uznal, že tú druhú dostal za faul.

No, hráči majú naučené rôzne frázy, ktoré používajú v rozhovoroch, ale tu sa nedalo zbaviť silného pocitu, že všetko, čo povedal, myslel naozaj vážne. O čo nečakanejšie boli tie slová, o to lepšie sa to počúvalo.

Slovan

Slovan podpísal päťročnú zmluvu s Weissom starším a oznámil prestavbu klubu, s cieľom dostať ho na vyšší level. Nezaujatý pozorovateľ by možno nesmelo poradil vedeniu, že okrem športových výsledkov, by sa mohli zamerať aj na ďalšie oblasti, ktorých zmena by napríklad prilákala na štadión aj iných fanúšikov okrem belasej šľachty. Lebo pár stoviek ultras jednoducho štadión s kapacitou 22 000 miest nenaplní.

Začať môžu povedzme tým, že realizačný tím nebude hajlovať na ihrisku a bude sa snažiť najprv po dobrom dohovoriť tvrdému jadru, aby to na zápasoch nevyzeralo ako na koncerte Krátkeho procesu. Rozumieme, ultras hneď nezačnú chodiť na štadión s dúhovými vlajkami a novým tetovaním Black Lives Matter na zápästí, ale pre začiatok by mohli napríklad prestať počas zápasu oslavovať Hitlerove narodeniny.

A ak by potrebovali funkcionári klubu školenie, ako sa správať na verejnosti, nespravia chybu, ak si desaťkrát za sebou pozrú pozápasový rozhovor s Vladimírom Weissom mladším.

Zvládol to on, zvládnuť to môžu aj oni.