Na vlastné buľvy: Laco Molnár na sedadle smrti, hymna z reprákov a tlačovka v hoteli. Taký bol futbal v Zlatých Moravciach

Cestovanie mám rád asi ako Vinco Lukáč zahraničných trénerov. Celý život do mňa ľudia hustia, že cestovanie je zmysel života, kto necestuje, ten nežije a že cestovanie je najlepší relax na svete. Neznášal som tieto reči, ale nakoniec som podľahol. A vybral som sa do Zlatých Moraviec na fodbal.

Príležitosť sa ozvala sama. Vo chvíli, keď som sa dozvedel, že kamarát ide autom do mesta, ktoré svetu dalo Brančiho Kováča a najdlhší názov ligového mužstva na Slovensku. I som sa nanominoval na miesto spolujazdca. Ale len vzadu, lebo na sedadle smrti sedel sám Laco Molnár. Cesta do Moraviec sa začala zle, lebo som na miesto určenia meškal. Nie viac ako nájomné byty pre mladé rodiny, ale predsa len.

Bolo to spôsobené piatkom a faktom, že jednu (slovom JEDNU!) kolobežku na prenájom, ktorú som našiel, nikto nenabil. Cesta sa nezačala ideálne.

Pred výkopom

Po chvíľke hľadania sa sme sa stretli na čerpacej stanici a v družnej filozoficko-matematicko-geopolitickej debate sme prebrali aktuálny stav v európskych pohároch. Až sme prišli takmer na miesto určenia. “A ty si fakt v Zlatých Moravciach prvýkrát?” pýtal sa ma kamarát na mieste vodiča a Laco Molnár dal údivný pohľad. “No, hej. Ale poznám sa s Ruslanom Ljubarskim,” bránil som svoju východniarsku česť a očividne si získal rešpekt Laca Molnára. Šofér sa potom pýtal na to, kto to je. Ja hovorím, že prvý strelec slovenského klubu v skupinovej fáze Ligy majstrov, Laco so mnou nesúhlasil, vraj dával góly o rok neskôr, v prvom predkole, v oboch zápasoch. Po chvíľke googlenia zisťujeme, že obaja máme pravdu.

Na štadióne som bol už takmer 120 minút pred zápasom. Prekvapil ma zvýšený výskyt mopedov v jeho okolí a zároveň veľmi milo sa usmievajúci členovia SBS – už v takom predstihu. Dostal som príležitosť obzrieť si aj infraštruktúru (rozumej trávnik) a vonku vidieť trénera hostí Jarábka v družnej debate s miestnymi. Svojho času tu pôsobil, v minulej sezóne si však v jednom kontroverznom momente vyslúžil kritiku, to keď presvedčil hráča Serede, ktorú práve trénoval, aby zahral penaltu tak ako sa má – hoci nemala byť odpískaná. Bolo to práve proti Zlatým Moravciam.

Miestnosť bufetového charakteru pri novinárskom sektore musí vyraziť dych každému štadiónovému stravníkovi. Tu sa podávajú chlebíčky a ako som si všimol a prudko ocenil (uznanlivým úsmevom) aj minerálku tu dostanete v skle. Moravce sú eko!

Hotelové debatky

Kým som si skúšal nájsť príjemné miesto na sedenie (aby sa mi dobre pozeralo do všetkých rohov a na všetky rohy), obdivoval som miestne kopce v okolí. Vraj v nich miznú ľudia a dejú sa čudné veci. Či sa udejú čudné veci aj vo večernom zápase, to vtedy ani Tribečské srnky s fúzatým Tomášom Maštalírom netušili.

Z najvrchnejšieho poschodia ViOn arény som si zdravým okom obzrel predzápasové rozhovory s trénermi na ihrisku a popri tom zisťoval, kde sa robia pozápasové debaty s fodbalistami. Miestni ma zorientovali, vraj treba ísť do hotela – a to už je jasný signál, že z tohto výletu nebude reportáž, ale rovno cestovateľský blog! My pôjdeme do hoteloch! A zrobíme rozhovory!

Steny pri štadióne zdobia farebné obrazy, ktorým by sa zišla rekonštrukcia, ale cítiť z nich futbalovosť. Tak som si ich pofotil. No však čo, nech je na čo spomínať o 80 rokov, keď pôjdem do dôchodku!

No a keď už som mal foto náladu, hneď som si aj ulovil záber s Petrom Čögleyom, ktorý išiel cez parkovisko. “Kámo, to bude viac lajkov jak keby sa mi decko narodilo,” vyhlásil som. “Tak to ma označ!” kontroval nekompromisný obranca stojac v bojovej póze. Mám ju na Instagrame.

Ako som hral do tanca, na počúvanie aj do fodbalu

Pred výkopom som stretol nového človeka v realizačnom tíme domácich. Timo mi pôvodne sľúbil komentovanú prehliadku areálu, namiesto toho mi ponúkol možnosť pustiť hymnu klubu pred zápasom a zahrať sa na DJ-a z klubového playlistu. Hymnu som pustil, pesničku vybral, potom bol nástup a fodbal. A dobrý fodbal.

Štyri góly, domáci minifanklub s bubnom, Mondekov parádny gól, salto, komentujúci permanentkári, jasné umelé osvetlenie. Najväčšie prekvapenie ma však čakalo cez polčas. Záujem o pochutiny zo spomínaného bufetu priniesol na štadión takú dobrú náladu, že by sa pri chlebíčkoch a langošoch aj koaliční partneri dohodli.

Po zápase sa dal počuť akýsi cudzí jazyk od delegátov, ktorí mi zabrali miesto na výhľad a k smiechu aj zopár štipľavých odkazov trénerovi hostí. Zároveň som mal tú česť stlačiť medzerník, ktorý spúšťal gólovú znelku na štadióne po premenenej penalte. Kedysi som sa čudoval sadeniu stromčekov zahraničných diplomatov v prezidentskej záhrade, nestačil som sa diviť vítaniu chlebom a soľou a škrabal som sa po brade pri čestných salvách. Ale po tomto geste zo strany klubu som všetky tieto pocty pochopil.

Až raz príde nejaký mimozemský druh, prosím, týmto ho privítajme!

Útrapy jedného redaktora

Dostať sa na pozápasové rozhovory bolo tak trochu ako v GTA-čku. Človek sa najprv prepchal pomedzi autá, potom pomedzi ľudí, potom presvedčil ujov strážnikov, aby mu otvorili bránu a nakoniec sa ocitol pred tabuľou sponzorov, pred ktorou sa už konal rozhovor. 

Miestni novinári zvládajú presuny v plnej premávke rovnako dobre, ako machry na videách z hlavných križovatiek v Kambodži. My, chlapci z východu, ich však asi nemáme napozerané dostatočne. Takže som prvý rozhovor zmeškal, na tom druhom už bol prítomný Adam Lehocký, Martin Škrtel futbalovej mixzóny, ktorý, tak ako nekompromisný obranca v zadných radoch na ihrisku, dokáže vniesť pokoj aj do rozhorúčených rozhovorov v extrémnych teplotách. Po debatkách mala nasledovať tlačovka, ale tú som pre svoje dobro vynechal. Jeden z miestnych mi na moju otázku, kde sa také tlačovky konajú, najprv povedal “to nemôžete minúť” a potom predniesol niečo, po čom by aj lepšie GPS-ko muselo vytiahnuť hľadanie cez google. Pobral som sa radšej na parkovisko. Cestou som stretol Karola Mondeka, autora najkrajšieho gólu minulej sezóny Fortuna ligy. Pozdravili sme si. Potešil som sa, že ma spoznal, potešil sa, že som ho spoznal. Však sa sledujeme na LinkedIne.

Niektoré dvere pre mňa musia ostať skryté, niektoré langoše neochutnané a niektoré kúty ihriska pre saká delegátov zavesené na stoličkách nevidené. Napriek tomu som si výlet do mesta, ktoré dalo svetu chladničky a pesničku Slovák, ktorú si chcem zaspievať na mojom pohrebe, užil.

Na záver cestovateľské hodnotenie:

Ubytovanie

Novinárska tribúna, milí ľudia, obstojný výhľad, ale rekonštrukcia by pomohla – 3 hviezdičky z piatich.

Jedlo

Chlebíčky fajn, langoš sa mi neušiel, eko minerálka – 4 pekne uložené servítky z piatich.

Dostupnosť

Jedine autom, priamy spoj nechodí odnikiaľ a ak pôjdete pešo, Karika o vás môže napísať novú knihu – 0 litrov fosílnych palív z 10.

Personál

Veľmi ochotní a usmievaví ľudia, SBS žiarila krikľavou oranžovou – 5 priateľských úsmevov z piatich.

Oplatí sa vidieť

• Masívna digitálna tabuľa v rohu štadióna
• Hromžiaci fanúšikovia na oboch dlhých tribúnach
• Výhľad na okolité kopce (pre romantikov)
• Bezpečnostné siete za bránami (pre pragmatikov)
• Michal Hipp cez polčas vo VIPke