Utorok, 04. október 2022

Na vlastné buľvy: Nevyžiadané rady, predbiehanie na benzínke a silné rohy v Michalovciach

Ján Janočko Ján Janočko 15.08.2022
FOTO TASR - Roman Hanc

Posilnený košickou sobotou, vybral som sa počas dovolenky na ďalší fodbalový stánok našej najvyššej súťaže. Na štadióne Michaloviec som nebol už vyše 15 rokov a z posledných spomienok mi v hlave ostal ovál a potom chlap na tribúne, ktorý v polovici prvého polčasu najprv dramaticky vytiahol nôž, potom lopárik a potom bôčik a začal rozdávať kúsky slaniny okolo seba.

To však ešte bolo v časoch, keď Michalovce hrali druhú najvyššiu súťaž a v piatok večer chodila Superstar. Rozhodol som sa vrátiť, aby ste vy mali čo čítať, lebo hoci neznášam cestovanie, ľúbim fotbal.

Táto krajina nie je pre suchých

Do hlavného mesta východniarskeho športu som prišiel s predstihom, lebo poznám svoj orientačný nezmysel. Navyše som nevedel, ako prebieha akreditačný proces, tak som zveril svoj život do rúk Železníc Slovenskej republiky. Na prvej križovatke po vystúpení z vlaku som oslovil partiu fanúšikov Spartaka s otázkou, či dobre idem. Chlapík, ktorého som vyrušil pri prezliekaní sa z dresu do bieleho trička mi vysvetlil cestu a zároveň svoj obranný manéver (“nebudem chodiť v drese a provokovať miestnych”) a ja som sa spokojne vydal smerom na “ten veľký kruháč”. Po 500 metroch som stratil vizuálny kontakt s trnavskou partiou, no najmä s príjemným počasím. Začal sa lejak a búrka. Pršalo mi ščesce a ja som sa snažil si spomenúť, aké sú zásady správania sa v búrke. Našťastie, ja a blesky, to je ako ja a ženy na Tindri. Nulová šanca, že “to budem práve ja”. 

Keď prestalo pršať, prezieravo som zašiel do veľkého supermarketu a nakúpil som si tri pizzové trojuholníky a kolu, na ktorej obale bolo po anglicky napísané, že je bez cukru, lebo život je aj tak dosť sladký. Nápoj so sloganom, z ktorého by vykotilo každého diabetika, som vzal so sebou i kráčal som k štadiónu.

A tu zrazu – tribúna!

Za neustávajúceho dažďa som dokráčal k modrej bráne a v scéne ako z Kingovho románu som oslovil muža s reflexným prvkom na veste. O pár sekúnd prišiel k bráne neznámy pán a spýtal sa ma, či som pán Janočko. Cítil som sa ako agent Mulder, ktorý práve dostal povolenie preskúmať archív so zložkami o zelených mužíčkoch (toto nie je odkaz na žiadnu politickú stranu). Vyfasoval som kartičku na šnúrke a ráznym krokom som prešiel k štadiónu. Suverénna chôdza bola spôsobená nápisom “Press” nad presklenými dverami a tým, že boli otvorené. Vedel som, že tu sa nerozbijem.

Štadión opeknel. Vyzeral tribúnovito, tráva bola zelená a lavičky bližšie ako v priamych prenosoch! V zákulisí som stretol kamaráta, ktorý je zhodou okolností rodákom z môjho mesta, no a v momente, keď Humenčan Humenčanovi presso v pressku ponúkol, vedel som, že je čas ísť na plastový posed. Mimochodom, miestnosť na tlačovú konferenciu tu má troje dverí, využívať ju môžu investigatívni novinári, poisťovací agenti či predajcovia bambusových ponožiek na tréning – jednými dverami vás vyhodia, ešte stále máte dve možnosti, ako sa vrátiť do hry!

Foto: Ján Janočko

Zemplín Michalovce – Spartak Trnava

Do hry sa poriadne nedostali Michalovčania a už prehrávali. Partiu chlapov, ktorí zostali v bufete, vítal v rade naľavo odo mňa bodrý dedko so slovami “Ňevidzeľi sce gola, ehehe”. Mal pravdu, beťár jeden! Keď už sme pri slovách, počuť boli okrem vulgárnych aj tie cudzojazyčné. Tréner Trnavy v prvom polčase používal často anglické “wide”, tréner Michaloviec “Adi Adi Adi”. Gašparík vysvetľoval taktiku, Hrnčár kričal na Adlera.

V zápase mali oba tímy silné rohy. Konkrétne rohy štadióna, v ľavom dolnom bol fanklub domácich, v pravom hornom hostí. Veľmi sa mi pozdával popevok, z ktorého som si zapamätal aj text: 

“Lalalalala Zemplínčania, Lalalalala Michalovčania.”

Buď tak, alebo som tie verše vymenil.

Keď už sme pri výmenách, hromžiaci diváci radili trénerom aj pri striedaniach. “Tam na polčas vymeň pejcero naraz,” radil jeden z fanúšikov Norovi Hrnčárovi. Nevyžiadaná rada prišla aj pri nebezpečne vyzerajúcom faule: “Ľepši ho premasci nadruhyraz”. No a jednu odkázali miestni aj Žofčákovi, ktorý nastúpil na posledné minúty zápasu: “Igor vyser še na ňich, ňetreba ci toto.” Bolo to za stavu 0:4. A ten už sa nezmenil.

Treba povedať, že ani jedna rada nebola vyslyšaná. Ak by sa tak stalo, ktovie, ako by zápas dopadol.

Heroický tlačovkový výkon

Po stretnutí som sa v mixzóne stretol s extrénerom Humenného. Keď už netrénuje, tak vraj aspoň chodí obzerať. “A nie je vás škoda na tribúne?” pýtam sa ho. “Ta viete jak to je, lepšie jak nič,” hovorí mi Jožko Škrlík a už sa aj lúči, lebo prichádzajú hráči na rozhovory.

Na následnej tlačovke sa mi podaril husársky kúsok. Obvykle sa hanbím položiť otázku, lebo som v strese, čo si o mne kolegovia novinári a respondenti pomyslia. Ale tu som v Michalovciach, nikto ma nepozná. I sa pýtam rovno tri. Aj prítomní vyzerajú, že rozumejú tomu, čo sa pýtam. I tréner odpovedá na moje otázky. “Grejt sakses,” povedal by novinársky kolega z Kazachstanu.

Je po zápase a ja už obzerám cépečko. Kamaráti sa núkajú, že ma odvezú na benzínku k hlavnej stanici. Môj spoj vraj začína na niečom, čo sa volá Terminál a keďže viem o filme, v ktorom Tom Hanks strávil na letisku veľa veľa času, ponuku prijímam. Na benzínke majú špecifický nápoj, vykročím smerom dnu. Za fotobunkovými dverami ma víta červené more. Spartakovci si kupujú občerstvenie do autobusu.

Spartak, kam sa pohneš

Rad ľudí s malinovkami a chrumkami je dlhý jak čakanie Trnavy na ligový zápas vonku a ja sa začínam obávať, že si špecifický nápoj nestihnem kúpiť a dopadnem jak Tom Hanks v onom filme. Vtedy kapitán Spartaka zavelí, že “Pustite Liverpool dopredu, lebo nestihne autobus!” a ja sa ocitám pred pokladňou, kde ma ešte pred seba púšťa Sebo Kóša. Slušne som mu poďakoval a nenápadne naznačil, že by mal čítať Takurčitee. Cestou ešte stíham dohodnúť jeden rozhovor (nepoviem vám aký, zostaňte v napätí!), ďakujem Mikovičovi, že stihnem spoj domov a utekám na autobusovú stanicu.

V autobuse som si ešte vypočul konverzáciu dvoch chlapov o dnešných problémoch žien s dôchodkami, na ktorej ma zaujala najmä veta “To še može stac chočktorej žene. Mňe i tebe, ňigda ňeznaš.” No a nižšie si prečítajte moje hodnotenie a dodatok. Michalovce ako futbalovú destináciu, samozrejme, odporúčam.

Ubytovanie

Novinárska tribúna, na ktorej cítiť zub času, ale zato je tu dosť miesta na nohy, ruky a nadávky. Dve plastové sedačky z piatich.

Jedlo

Prezieravo kupujte vopred, alebo v bufete. Dopečený polotovar nie je vždy riešenie, ale lepšie ako ostať hladný. Majú tu stroj na kávu, minerálku, plastové fľaše zálohujú! 1 a pol vratnej fľaše z piatich.

Dostupnosť

Michalovce síce vyzerajú na mapách ďaleko, ale… Zo stanice len rovno a potom trochu doľava. Autom vás sem dovedie navigácia. Riziko však spočíva v tom, že vás môže stočiť na Šíravu, ak máte radi kúpanie alebo varenú kukuricu alebo párty na Moteli Kamenec. Alebo do blízkeho nákupného centra. Ale milí ľudia z Mičigenu radi dezorientovaným jedincom pomôžu. 8 bezplatných lístkov na vlak z 10.

Personál

Nechali ma cítiť sa ako agent Mulder. MULDER! Každý malý Janko chcel byť v detstve Mulder! 12 vyriešených prípadov Aktov X z piatich!!!

Oplatí sa vidieť

  • Chodbu na rozhovory, ktorá je široká asi meter, ale vojde sa tam šokujúco veľa ľudí aj techniky
  • Siedmy div slovenského futbalu a poisťovníctva Igor Žofčák
  • Miestnosť pre novinárov, v ktorej sa dá družná atmosféra a prievan z dvoch balkónov a troch dverí krájať
  • Igor Žofčák ešte raz, lebo to je zjav!
  • Modrá brána na parkovisko, pri ktorej vám splnia najtajnejšie sny o lístkoch do VIPky a akreditácii
  • Ešte raz Igor Žofčák, ak práve nemá stretnutie s klientom

Na záver tejto cestovateľsko-športovej reportáže sa chcem poďakovať všetkým v press centre za to, že som si najmä vďaka nim zápas užil. Bolo, to, akoby som bol medzi partiou starých kamarátov, hoci osobne som sa poznal len s jedným z nich. Nechcel som to povedať… a viete čo? Poviem! Ďakujem, bodaj by sme sa ešte kdesi stretli!

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera