fbpx
piatok, 19. apríl 2019
Slovan Bratislava DAC Dunajská Streda
SITA
Futbal

Na vlastné buľvy: Nový štadión zatiaľ novú kultúru nepriniesol

Po tom, čo mala Tublatanka neúspešné rande so svojim mestom, nastal okamih nedeľného vytriezvenia a na rade bol druhý zápas na novom Tehelnom poli. Samozrejme, už nešlo o pompézne otváranie brán, no súper, ktorý ašpiruje aspoň na 2. tabuľkové miesto a ktorého zápasy vysiela aj maďarská televízia, určite stojí za to, aby ošiaľ belasej obrody pokračoval.

Slovan – DAC 3:1

Sám som nemal v pláne ísť na tento zápas, no kamarátom sa uvoľnil lístok z dvojzápasu, a tak som sa nakoniec vybral na vzduch. V krásnom počasí by som aj tak len pozeral povolebné debaty, zápas mi mal padnúť vhod.

Podotýkam, nie som fanúšikom tak Slovana, ako ani Dunajskej Stredy. Článok je napísaný z perspektívy nezávislého fanúšika a týka sa jeho vlastného zážitku.

Pred

Po náročnej sobote bolo treba začať deň jedným vyrovnávacím a pobrať sa na štadión. Zápas začínal od tretej hodiny, veľa času na prípravu nebolo. Navyše, mali sme sedieť oproti belasému kotlu, v blízkosti hosťujúceho sektoru a keď sme dorazili na vzdialenosť zhruba dvadsať metrov od našej brány, boli sme poslaní polkilometrovou okľukou dole schodmi, preč z rozptylovej plochy, aby sme sa nemiešali s fanúšikmi zo Žitného ostrova. Pri otváracom zápase sme takú prehliadku mestom bez vláčika Blaváčika absolvovať nemuseli, pretože trnavskí fanúšikovia sedeli urazení doma. Teraz sa nám to, žiaľbohu, a možno aj chvalabohu, že žiaľbohu, pošťastilo. Ďalšia z architektonických vychytávok na ktoré sa akosi nemyslelo.

Pred vstupom som sa dozvedel, že držitelia dvojzápasových vstupeniek si môžu vyzdvihnúť zadarmo šál. Očakával som nejakú lacnú tretku denného periodika, ktoré sa rozdávajú pred -doplň názov- majstrovstvami, no ostal som príjemne prekvapený. Všetci sme obdržali módny doplnok adekvátnej dĺžky a materiálu, za ktorý sa vo fanšopoch platí zhruba 12eur, pokiaľ ma môj fanúšikovský prehľad neklame. Pri dvadsaťeurovej vstupenke na dvojzápas gesto od Ivanovho marketingového štábu kvitujem. Neviem síce, kam ten šál budem nosiť, ale som zaň rád.

Samotný štadión vo švíkoch nepraskal, očakávalo sa o osem tisíc divákov menej, než na otvárací duel a zvlášť náš sektor bol vďaka jeho umiestneniu v blízkosti zamrežovaných žlto-modrých fanúšikov zaplnený zhruba do štvrtiny, ak vôbec. Bufety prázdne, dokonca sme našli aj záchod, ktorý má vstup z oboch strán a vie si tam naraz vybaviť svoju záležitosť aj 30 ľudí. S väčším priestorom sa ľahšie hľadá a kto hľadá, nájde. Vskutku, dopriali sme si ešte zo štyri prevyrovnávacie, keď sme mohli. Aby sa nepovedalo.

Počas

Samotné stretnutie bolo oveľa kvalitnejšie, než pri otváracom dueli. Priebeh výrazne ovplyvnila červená karta pre Christiána Herca, ktorú dostal už v prvom polčase. Po nej aj dunajskostredskí fanúšikovia našli v ústach slovenčinu a z „ria-ria“ bol razom „sku…ný Slovan“.

Domáci sa nezapreli a aj pod hrozbou uzatvorenia tribúny a ďalšej smiešnej pokuty poctivo organizovane päťkrát išli biť Maďara do hlavy. Až kým na ihrisko nevybehol Holman, čím vyrovnal počet Maďarov na oboch stranách ihriska. Potom už sme mohli počuť „len“ džungľové pazvuky z opačnej strany.

V desiatich hráčoch hralo DAC ešte lepšie než v plnom počte. Aspoň naoko. Každopádne sa zatiahli a hrali na rýchle brejky, s čím si Slovan dlhú dobu nevedel dať rady. Po rýchlom druhopolčasovom góle od Čavriča vyrovnal z bieleho bodu Davis (z kotla Slovana sa ozývalo „hu-hu-hu“). Dražičov prvý dotyk s loptou znamenal vedenie 2:1. Potom prišli na rad chvíle brankára Jedličku, ktorý na dvakrát zneškodnil pokutový kop belasej farby (z kotla Dunajskej sa ozývalo „cirkus Slovan“) a následne vybavil aj Mohov samostatný nájazd. Mohol prísť zákonitý trest z kopačiek Dunaszerdahelyi Atlétikai Club, ktorý by bol azda aj zaslúžený, no nakoniec Šporar uzavrel na 3:1 pre nového majstra.

Perličkou na pobavenie bolo hlásateľovo oznámenie o počte štrnásťtisíc tridsaťtisíc divákov. Odrátame poslednú tisícku a máme cifru, ku ktorej sa chcel pravdepodobne dostať. Odhady teda vyšli, hoci z našej časti hľadiska a pokiaľ viem, ani od televízorov, to na viac než polovicu zaplnenej kapacity nevyzeralo.

Po

Príjemný futbalový zážitok tak mal byť za nami, to sme ale ani sme netušili, čo ešte príde. Hosťujúci sektor mal tradične počkať štvrťhodinu po stretnutí na miestach, pokiaľ fanúšikov nevyvedú ozbrojení príslušníci. Namiesto toho sa ale žlto-modrá horda vybrala do svojej časti rozptylovej zóny a zo zábradlia hádzala nedopité pivá, uštipačné nacionalistické poznámky a urážky a hanlivé gestá na ľudí, ktorí zo štadióna vychádzali popod nimi. Pokiaľ by boli vyprovokovaní tvrdým bratislavským jadrom, nepoviem asi nič. Prečo si ale potrebovali niečo dokazovať na týchto ľuďoch, ktorí práve sedeli čo najďalej od belasého kotla a dištancovali sa od jeho „tiežfandenia“, mi nejde do hlavy. Sám som bol terčom týchto blbých rečí a dvakrát príjemné to práve nebolo. Ak im práve toto dodá jediné vzrušenie do smutných životov, ich vec, radšej som ale išiel ďalej.

Na promenáde po zatvorenej Bajkalskej sme boli svedkami hajlujúceho fanúšika v bledomodrom šále, ako zdraví svojich kamošov, vychádzajúc z južnej tribúny. To je tá, s transparentami ako „Tiežfanúšikovia – futbal je len zámienka“, či „Devínsky masaker“. Jedni ako druhí.

Do komentárov takmer určite dostanem reakcie typu „tak je to všade vo svete, čo sa čudujem?“ alebo „radšej takí fanúšikovia, než jadierkári, čo sa len chodia na futbal pozerať“, no skutočne je tomu tak? Kvôli stovkám takýchto fanúšikov možno na futbal neprídu tisícky ďalších, ktorí sa s daným správaním nestotožňujú. Bratislava je polmiliónové mesto. Aj podľa volebných výsledkov je to mesto plné kaviarenských povaľačov a slniečkárov, ak nás tak mám nazvať. Pokiaľ ale bude vyhrávať kultúra nenávisti nad zdravým rozumom, tribúny sa plniť nebudú. Záleží na tom, akú cieľovú skupinu chce futbal osloviť. Mňa správanie „naozajstných fanúšikov“ futbalu dvakrát neoslovilo.