Pondelok, 26. február 2024

Prečo (ne)ísť na futbal? Časť III: Pohodlnosť slovenského fanúšika

FOTO TASR - Radovan Stoklasa

Rozobrali sme si už kvalitu štadiónov, klubov, ligy. Následne sme poukázali na finančnú situáciu fanúšika, ktorý nemá problém nechať v krčme pol výplaty, ale lístok na futbal mu príde priveľa. Dostali sme sa tak k poslednému „neduhu“ futbalovej spoločnosti, ktorým je naša pohodlnosť. Aj k tomuto článku prispel troškou svojich rozumov marketingový riaditeľ AS Trenčín, Igor Schlesinger.

Dúfam, že po prečítaní viacerí zdvihnú svoj napudrovaný sedací sval a uvidíme sa už tento víkend na štadióne. Na ktoromkoľvek, kde sa bude hrať futbal.

Prečo nikto nepovedal, že sa dnes hrá futbal?

Začnem na domácom piesočku. Napríklad hokejová Dukla Trenčín informuje svojich fanúšikov o zápasoch iba cez Facebook a Instagram – a ľudia chodia na zápasy v húfoch. Futbalový AS Trenčín využíva tradičné aj moderné formy marketingu – digitálne pozvánky na zápas v MHD, panely v nákupnom centre, infotabuľu na štadióne, reklamy v lokálnych tlačových periodikách a aktívni sú aj na sociálnych sieťach. Nový štadión (aj keď stále rozostavaný) navštevuje v priemere jedna šestina ľudí v porovnaní so starou (aj keď teraz rekonštrovanou) arénou Pavla Demitru.

A nie je to o tom, že by bol hokej v Trenčíne v poslednej dobe úspešnejší, než futbal. Práve naopak. Dukla získala titul slovenského majstra dokopy trikrát, naposledy pred devätnástimi rokmi. Od posledného finále, v ktorom ťahala za kratší koniec, pretieklo už päť rokov. AS získalo dvakrát slovenské double pred siedmimi, respektíve ôsmimi rokmi a v kvalifikácii o európske súťaže sa predstavilo šesť sezón po sebe medzi rokmi 2013 a 2018.

Žiaľ, túžba hrať tieto zápasy na domácej pôde viedla majiteľov klubu k náročnej výstavbe štadióna „vlastnou cestou“. Niekoľko rokov v exile a investícia do infraštruktúry na úkor kvalitných hráčov zaplatila fanúšikovskú daň.

Dôležitá je vôľa

Tým som chcel len uviesť konkrétny, všetkými zmyslami identifikovateľný príklad, že skutočne nezáleží na tom, ako sú zápasy propagované. Ide čisto o vôľu zaujímať sa, zistiť si, prekliknúť sa nebodaj až cez dve webstránky, aby sa fanúšik dozvedel, kedy a kde hrá jeho klub. Kde je vôľa, tam je cesta.

Najnavštevovanejšie podujatia na Slovensku si svojich návštevníkov nachádzajú vďaka organickej a prirodzenej komunikácii v danej skupine fanúšikov s podporou celoslovenských médií, ktoré by mali dlhodobo budovať pozitívny image športu. Ak to nerobia, zle je. Cesta sa stále dá nájsť.

Desatoro ďalších dôvodov

Na seniorov opäť nikto nemyslel

Naznačuješ, že všetko sa v súčasnosti cieli na moderných ľudí cez internet a sociálne siete? Áno, lebo práve ten „moderný človek“ vykazuje najslabšie čísla v návštevnosti a práve jeho sa snažia kluby získať a nalákať na určité „pozlátko“ v rámci pridanej hodnoty a cieleného marketingu.

Starší ľudia sú práve najlojálnejší. Čo-to už majú za sebou a historická pamäť im siaha ďaleko za hranice akváriovej rybičky. Dokážu prekonať prekážky na ceste na štadión, akou je registrácia vo vernostnom programe, sú držiteľmi permanentiek a aj keď tiež nadávajú na rovnaké veci, ako neskôr narodení fanúšikovia, oni na štadión prídu. Aj nabudúce.

Nebudem brať deti do vulgárneho prostredia

Problém spoločnosti nevyriešime. Nerád by som zľahčoval, ale je dosť pravdepodobné, že aj školopovinné dieťa už všetky nadávky sveta počulo. Tvojou úlohou je mu vysvetliť, že to, čo ľudia na štadióne kričia, nie je pekné. Ale vážne by som sa nerád hral na psychológa.

Ak sa bavíme o tzv. „ultras“ („tifosi“, „hooligans“, „hinchas“,…) fanúšikoch, napriek tomu, že sú často vulgárni aj v rámci povzbudzovania, bez nich by boli zápasy bez atmosféry ako testovacie stredisko NASA, prípadne ako Pasienky. Ak sa bavíme o bežných ľuďoch z davu, ktorí vykrikujú oplzlosti na hráčov, rozhodcov, či medzi sebou, práve kvôli nim by si mal zobrať dieťa a podporiť v tom aj ostatných. Títo krikľúni vyskakujú najmä keď sú vyhecovaní ostatnými a nevidia okolo seba nikoho a nič, kvôli čomu by sa mali ovládať. Keď ale okolo nich sedia rodinky s deťmi, určite si nedovolia toľko ziapať. Budú za hlupákov.

Na štadióne sa necítim bezpečne…

Áno, štadióny sa môžu javiť ako nebezpečné miesta. Ver, či never, v súčasnosti je bezpečnosť štadiónov vďaka infraštruktúre oveľa vyššia, ako napríklad v obchodných domoch. Ak nie si „ultras“, kúp si lístok inam a nemusíš sa báť.

Vody v tomto prípade rozčerili príklady z posledného veľkého derby, kde boli mamičky s deťmi dotlačené do sektoru hostí, aj keď mali zakúpený lístok v „normálnom“ hľadisku. Následne sa strieľali gumové projektily, čo organizácii zápasov pripisuje ďalšie čierne body. Bolo by treba zapojiť trochu sedliackeho rozumu. Napríklad na rizikový derby zápas si možno netreba obliecť dres znepriateleného tímu s domáhaním sa miesta medzi domácimi divákmi. Pre vlastné bezpečie.

Áno, riziká by sa mali vyhodnocovať citlivejšie a máme sa čo učiť od krajín, kde sa dokážu tábory fanúšikov navzájom rešpektovať. Ale ani tam to nie je stopercentné. Stačí sa pozrieť na posledné roztržky v Lige Majstrov. V Anglicku napríklad, v rámci derby zápasov, nie je povolená otvorená náklonnosť k celku hostí medzi domácimi fanúšikmi. Ani v neutrálnom, či v domácom oblečení. Steny majú uši aj oči a po varovaní môže usporiadateľská služba takého človeka vykázať. Nielen do hosťovského sektora, ale úplne zo zápasu. Pomôžem si slovami bývalého nadriadeného, ktoré znejú najlepšie v angličtine: Common sense, people, common sense!

Žena vymyslela iný program

Možno stojí za pokus argument o potrebe vyventilovania sa. Opäť nechcem sekundovať psychológom, no aj to je potrebné pre zdravý vývoj vzťahu. Len si vezmime, ako narástlo počas Covidovej izolácie domáce násilie a rozvodovosť (prípadne pôrodnosť, ale to sa mi do príkladu nehodí). Skrátka sa s partnerkou musíte venovať aj samostatným koníčkom a na nejaký čas sa vedieť odlúčiť, aby ste si potom boli vzácni. Samozrejme je to aj o kompromisoch: Ak si môžem poobede pozrieť futbal v telke a večer ísť na druhý, pokojne si zavolaj na večer kamarátky, alebo si pusti seriál – telka bude voľná. Nabudúce, keď budeme hrať vonku, zájdeme spolu k svokre. A tam si pustím na Voyo v telefóne.

V sobotu nemôžem

Treba pracovať na záhrade? To bolo treba aj pred dvoma týždňami. Chápem, že niekedy sa naozaj nedá od roboty odísť. Väčšina prác sa ale dá naplánovať. Kedysi dávno otec, keď ráno vstával k sliepkam, vykydal zajacom, pokosil trávnik, naštiepal drevo, zmajstroval voľačo v dielni, poobede sadol na bicykel a zaviezol sa do mesta na ligu. Bola iná doba, neboli iní ľudia. Dnes si potrebujú pospať do poludnia, čakať, že manželka po tom, čo nakŕmi deti, poupratuje, ešte obšťastní chlapa obedom. Potom sa nečudujme, že po obede pre pokoj v rodine treba ísť na záhradu a nie na futbal.

V nedeľu nemôžem

Môžem hádať? Trojboj omša-rodinná návšteva-dedinská liga? Lebo v Poľsku nechodia do kostola a neusporadúvajú rodinné oslavy. Pred dvadsiatimi rokmi boli rodinné stretnutia oveľa pravidelnejšie, než sú teraz. V kruhu blízkych sa oslavovalo všetko. Takmer každý víkend. Aj tak sa stíhal aj futbal. Aj dedinské súťaže bývavali navštevovanejšie. Aj tam mizne spomienkový lokálpatriotizmus. Mladí z dedín sa sťahujú za prácou do miest, mešťania kupujú domy v satelitoch, oboženú si ich dvojmetrovými plotmi a kopú si na svojom piesočku. Stotožnenie a angažovanosť v rámci nového bydliska je raritná. Keď sa nabudúce nestretneme na dedinskom zápase, predĺžila sa návšteva, alebo omša?

Je príliš teplo

Samozrejme, keď je dovolenka naplánovaná skôr, ako je známy rozpis súťaží, nikomu nikto nič vyčítať nebude. Aj tak má maximálne dva týždne, slovami fanúšika jeden domáci zápas. A zvyšok leta? Výkopy letných zápasov bývajú večer, keď už sa kúpaliská zatvárajú a ak sa po nich treba schladiť, kde je lepšie ako na futbale s pivom v ruke?

Je príliš zima

Pritom máme u nás jednu z najdlhších zimných prestávok v Európe. Čo by za to dali v Škandinávii. Pri zime posledných rokov by sa síce skôr hodilo ju mať od januára po marec, než od decembra po február, no európske súťaže sa rozbiehajú na Valentína a náš zástupca, ktorý sa do jarnej časti dostane raz za uhorský rok uhorských rokov, by sa nemal ako na túto časť pripraviť.

Zoberiem to ale z iného konca. Dôležité je vybrať si dobré miesto – treba, aby si na futbal išiel aj predtým, keď ešte nie je krutá zima – aby si kríže zvykli a telo neoziabalo. Nezabudnúť na podsedák a pribaliť si deku, lebo chlad ide od nôh a tie treba mať v teple. No a treba, aby vás prišlo čo najviac. Je úplne iné sledovať futbal  pri mínusových teplotách, keď je v sektore pár jedincov a keď sedíme bunda na bundu a zohrievame sa čerstvým dychom so závanmi cigánskej s kapustou a smaženou cibuľkou.

Prší, zmoknem, ešte mi aj dáždnik zhabú

Čo majú povedať hráči, ktorí v daždi musia behať deväťdesiat minút? Väčšina tribún na našich štadiónoch je už hádam krytá alebo aspoň polokrytá. čo sa nedá povedať napríklad o štadiónoch v Serii A, či La Lige, a aj tam občas zaprší. Ak ide najmä o ten dáždnik, usporiadateľ ho ochotne pri bráne postráži a pri odchode vráti. Žijeme predsa v slušnej krajine.

Ešte sa tam nakazím Covidom

Žeby sme konečne prestali popierať jeho existenciu? Po skúsenostiach z pandémie trvajúcej tri roky vieme, že oveľa väčšiu šancu, že dostaneš Covid, máš v obchodoch, na rodinných oslavách a koncertoch, v baroch, krčmách, čakárňach a iných uzavretých miestach, kde sú ľudia v tesnej blízkosti k iným a častokrát strácajú zábrany a upúšťajú od opatrnosti.

Naše štadióny sú aktuálne také prázdne, že sa hravo dá nájsť miesto, okolo ktorého v rade ani stĺpci nebude žiaden ďalší návštevník. Respirátor, dezinfekcia, to všetko je stále dostupné. Spievať, kričať, ani iným spôsobom vymieňať sliny s okolím netreba. Ani sa vykrúcať. Treba jednoducho prísť.

Záverečný sentiment

Ako som už niekde písal, chodím na futbal doma aj vo svete. Ani po stovkách kilometrov za Dunajom či Moravou tráva nie je zelenšia. Čo sa týka pohodlia, výhľadu, či služieb a častokrát ani z hľadiska kvality samotného futbalu. Rozdielovým faktorom je divácka kulisa, ktorá vie aj z nudného zápasu na ošarpanom štadióne spraviť zážitok.

Ani finálový zápas pohára medzi Slovanom a Trnavou nebol oku lahodiaci, no fanúšikovské tábory mu dodali patričnú dávku zhmotnenej energie. Ak by do Žiliny v zápase s Banskou Bystricou, kde padlo desať gólov, prišlo miesto 1200 ľudí 12 tisíc, nebol by to miesto suchej štatistiky fantastický zážitok? Určite náš zápas ponúkal viac, než súbežne hrané Sassuolo so Speziou. Skončilo sa najtesnejším víťazstvom domácich za účasti viac než 11 000 divákov.

Každý zápas je stávka na neistotu. Ešte aj fanúšikovia klubov (či reprezentácií), ktorým sa nedarí a na štadión už chodia pripravení v depresii sa nájdu. Pravidelne prídu napriek masochistickým sklonom a obavám o duševné zdravie. Chodia stále a znovu. Lebo veria, že to ďalší zápas zlomí a bude lepšie. Viď posledný reprezentačný zraz.

O tom je fandenie. Kto chce, hľadá spôsob. Kto nechce, hľadá dôvod.

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Tagy:

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera