Aké otázky sa pýtať po MS juniorov?

Prehrou 1:6 s Kanadou sa rozlúčili mladí Slováci s MS juniorov. Turnaj za humnom na severe Moravy sa skončil vlastne paradoxom. Národný výber najlepších mladých hokejistov sa zachránil v prvom zápase, no slabé výkony nechali fanúšikov rozčarovaných.

Možno aj preto, že sa majstrovstvá hrali tesne za hranicami, v príjemných sledovacích časoch. Na vlastné oči na štadiónoch aj v televízore sledovalo turnaj oveľa viac divákov, ako keď sa hrá ako obyčajne v severnej Amerike.

Očakávanie miestami až znechutenej hokejovej verejnosti po sklamaní (z výkonov, nie z “tradičného” výsledku) bude teraz smerovať k tomu, ako zareagujú kompetentní.

Aké otázky by sme sa ale všetci mali v skutočnosti pýtať?

Vieme prečo?

Dá sa predpokladať, že sa bude riešiť otázka trénerského tímu a možno otázka projektu U20. V Třinci a Ostrave viedol Slovensko prvýkrát Róbert Petrovický, ktorý s tímom po rokoch nepracoval pol sezóny v rámci Tipsport ligy, ako jeho predchodca.

Hoci sa trénerom dá určite veľa povyčítať, podľa mňa je tento problém krátkodobý. Dá sa pochopiť, že zväz začal pracovať s trénermi systematicky a dal im šancu získať skúsenosti takpovediac hodením do studenej vody. Je otázne, či by s chalanmi, ktorí reprezentovali, urobil zázraky iný kouč.

Výkony Slovákov, ktoré sme videli najmä v základnej skupine, ale nútia pýtať sa niečo dôležitejšie. Vieme vôbec, prečo sú ostatní úplne inde, ako naši chalani? Švédi a Fíni vyzerali, akoby hrali prípravný zápas v tréningovom tempe. Švajčiari sa tiež presadili až príliš ľahko.

Rozdiel bol taký veľký, že by sme mali urgentne riešiť viac príčinu, ako očividný dôsledok.

Vieme ako?

Možno už riešime. Možno to všetci dávno dobre vedia. V takom prípade by sme mali dôležitý prvý krok za sebou. Až keď si pomenujeme prečo, môžeme sa pýtať ako to zmeniť.

Fínsky metodik pracuje u nás už dobrú chvíľu, zväz celkom určite veľa vecí naštartoval. Rieši sa infraštruktúra štadiónov a ľadových plôch, bývalí hokejisti učia deti korčuľovať, v hokejovom hnutí sú zainteresované desiatky hráčov slávnych mien, ktorí len nedávno skončili aktívnu kariéru a už odovzdávajú slovenskému hokeju späť svoje skúsenosti. Všetko pozitíva.

Problém je, že systémové veci trvajú roky. Titul majstrov sveta z Goteborgu bude v máji plnoletý. Ak pätnásť rokov po ňom hokej na úrovni detí, dorastencov a juniorov stagnoval a žil z jednej talentovanej generácie, za tri roky sa zameškané dobehnúť nedá.

Fanúšikovia si zaslúžia vedieť, ako chcú kompetentní pracovať na vyšplhaní sa z priekopy, ktorú sme si vykopali. Dobrý marketing je fajn, potrebujeme poznať aj skutočnú nudnú a dlhodobú systematickú robotu.

Robíme všetko?

Hoci národná hokejová stratégia má byť len jedna, neustále je potrebné pýtať sa a zisťovať, či robíme všetko. Už aj Američania tesne po vypadnutí vo štvrťfinále vyzývajú na buchnutie po stole. Budú sa pýtať, čo robia zle a budú robiť zmeny.

Aj hokejový svet sa rýchlo vyvíja. Zbiera a analyzuje dáta, o ktorých podľa mňa ani netušíme. U nás sa stále hráme na počet striel na bránku a štatistiku plus/mínus. Ale to je len špička ľadovca. Pod ním je systém výchovy, nastavenie vzťahov kluby – tréneri – rodičia – deti, legislatíva, peniaze v hokeji. Rozdiel medzi nami a vyspelým svetom siedmich-ôsmich krajín, kde to vedia robiť, je možno podobne veľký.

Je jasné, že aj jednoduchá hra ako hokej má milión premenných, ktoré treba vychytať.

Zmena má bolieť

Majstrovstvá sveta nastavili ďalšie nepríjemné zrkadlo aktuálnemu stavu slovenského hokeja. Hráčov by som napriek tomu nezatracoval, aj keď si toho o sebe celkom určite na internetoch prečítali veľa.

Zmena, ak má byť účinná, obyčajne bolí. Podobne, ako oči pri pohľade na zápasy so Švajčiarmi, Švédmi, Fínmi a Kanadou. Po takých zážitkoch preto potrebujeme počuť, že napriek tomu čo sme videli vieme, čo robíme.

A že musíme byť trpezliví.