Sobota, 03. december 2022

HOKEJOVÉ BULY I.: Štart v oceľovom meste, takmer nirvána medzi fjordami a úspešný slalom nástrahami Céčka a Béčka

Former Skyblue Former Skyblue 05.05.2021
TASR - archív Jozef Ďurník

Slovenský hokej sa vybral na cestu svojej samostatnej existencie v roku 1993 po rozdelení spoločného štátu. Kto by si bol v čase zápolenia o postup z C kategórie na Spiši a pod Tatrami pomyslel, že už o necelé desaťročie bude Miro Šatan dvíhať nad hlavu pohár pre majstra sveta? Asi ani najväčší snílek…

S federálnym hokejom sme sa symbolicky rozlúčili na domácom ľade. V roku 1992 organizovala svetový šampionát ČSFR a tentokrát sa Praha o MS s Bratislavou bratsky podelila. A tá videla napríklad našu prehru s Rusmi 2:4, ale aj viacero hviezd z NHL ako Ron Hextall, Rod Brind´Amour, Glenn Anderson, Pat Falloon, Mats Sundin či Alexej Kovaľov.

Káder iba s dvojicou Slovákov Róbert Švehla – Igor Liba napokon vybojoval bronz. Po semifinálovej prehre na nájazdy s Fínmi sme ho poslednýkrát spoločne ukoristili po víťazstve nad Švajčiarskom 5:2. K nemu nás nasmerovali prvé dva góly práve z hokejok jediných dvoch borcov spod Tatier…     

Pas pre Bondru

O rok neskôr na nemeckých klziskách sme už len smutne sledovali samostatnú českú reprezentáciu. Nám zostali prípravné zápasy. Mnohí to síce dodnes považujú za nespravodlivosť, ale fakty sú nekompromisné: od roku 1945 oblieklo dres ČSR, ČSSR a ČSFR 408 hráčov a z toho bolo iba 66 Slovákov. IIHF pustila do áčka iba jednu nástupnícku krajinu, podobne ako v prípade bývalého ZSSR. O to je však cennejšie, ako rýchle sme sa dokázali vlastnými silami prepracovať do svetovej špičky a ešte v roku 2002 všetkým vytrieť kocúra!  

V roku 1993 sme dosiahli najskôr úspech na diplomatickom poli – zaradili nás do kvalifikácie o účasť na ZOH 1994 v Lillehammeri. Diplomatickú šikovnosť sme museli pred olympijskou kvalifikáciou vytiahnuť z talónu ešte raz – pri vybavovaní slovenského pasu pre Petra Bondru. Dovtedy mal totiž len ukrajinský. Ten mu síce zaručoval beztrestné vyhnutie sa základnej vojenskej službe, ale bránil mu natiahnuť na seba dres s dvojkrížom. Stihlo sa to napokon v hodine dvanástej.

Z oceľového mesta do svetovej špičky

Na olympijskú kvalifikáciu sme sa výborne naladili dvomi víťazstvami nad Francúzskom 14:0 a 8:1 v Trenčíne, resp. Bratislave a potom sme už vybehli na ľad v britskom Sheffielde, ktorý sa stal dejiskom olympijskej kvalifikácie. Do centra oceliarskeho priemyslu sa vybrala naša družina v plnej sile aj s bratmi Petrom a Antonom Šťastnými, Zdenom Cígerom, Otom Haščákom, Mirom Šatanom či Žigom  Pálffym.

Žiadna prechádzka viktoriánskou záhradou to však rozhodne nebola. Po víťazstve 7:2 nad Japonskom sme v nasledujúcom zápase s Poľskom vybojovali po výsledku 4:4 iba bod, lebo v tom čase ešte remíza bola legitímnym hokejovým výsledkom. K postupu sme definitívne nakročili zvalcovaním dovtedy vedúcich Lotyšov 7:1, keď sa o góly podelili Pálffy 2, Švehla, A. Šťastný, Kolník, Šatan a Stümpel. Bodku nad olympijské „i“ sme dali rovnakým výsledkom proti usporiadateľskej krajine. A mohli sme bukovať letenky do Nórska.

Pri prvom veľkom úspechu samostatného slovenského hokeja vtedy boli brankári Eduard Hartmann a Miroslav Michálek, obrancovia Jerguš Bača, Miroslav Marcinko, Stanislav Medřík, Ľubomír Sekeráš, Marián Smerčiak, Róbert Švehla, Juraj Kledrowetz, Ivan Droppa a útočníci Peter Bondra, Peter Šťastný, Anton Šťastný, Ľubomír Kolník, Oto Haščák, Zdeno Cíger, Žigmund Pálffy, Róbert Petrovický, Branislav Jánoš, Jozef Daňo, Jozef Stümpel, Miroslav Šatan. Z trénerskej lavičky viedol tím ako hlavný tréner Július Šupler s asistentom Františkom Hossom, ktorému zostane nehynúca zásluha na skvelom vstupe do sveta veľkého hokeja.

Slovenská strela medzi fjordami   

Prvé ZOH v samostatných slovenských farbách sme absolvovali vo februári 1994 v nórskom Lillehammeri. Turnaj sa hral ešte bez najlepších profíkov z NHL, ktorí zamierili pod päť kruhov prvýkrát až o štyri roky neskôr v Nagane. Nás však posilnil Peter Šťastný a jeho charizma a bohaté skúsenosti dvihli bojového ducha chlapcov spod Tatier možno aj o sto percent. 

Slovensko vyžrebovali do skupiny B s Kanadou, Švédskom, USA, Talianskom a Francúzsko. Tri víťazstvá a dve remízy nás prekvapujúco vyniesli pri premiére na prvé miesto pred týmito gigantmi! Už úvodnom zápase sme šokovali svet remízou 4:4 s Tre Kronor, za ktorých nastúpili esá ako Hakan Loob, Mats Näslund či Peter Forsberg a ktorí to napokon dotiahli až k zlatým medailám.

Aj v druhom našom vystúpení, tentokrát v Gjoviku, sa zrodila remíza 3:3 s Američanmi. Talianom sme vzápätí nasypali 10:4 a 19. február sme si zapísali do kroniky ako deň, keď sme prvýkrát zdolali krajinu javorových listov. Na dva góly Daňa a jeden Švehlu sa z Kanaďanov zmohla na odpoveď iba vychádzajúca hviezda Paul Kariya a tak na konci zápasu svietilo na tabuli prekvapujúcich 3:1 pre slovenskú trikolóru. Víťazstvo 6:2 nad galským kohútom v záverečnom zápase základnej skupiny iba podčiarklo skvelý štart na olympijskom fóre.

Ruská stopka umlčala sídliská   

Štvrťfinále nás zviedlo dokopy so štvrtým tímom A skupiny Ruskom a ukázalo, že atraktivita tohto systému je práve v jeho zradnosti. Výber Viktora Tichonova, ktorý už nemal káder neobmedzene k dispozícii na báze podľa vlastnej ľubovôle, dovtedy príliš vody nenamútil. Vyšlo mu to však práve proti nám. V predĺžení v čase 68:39 dal Vinogradov konečnú podobu výsledku 2:3 a definitívne zbohom aj nášmu snu o prvej olympijskej „placke“.

V tom čase sme bývali na sídlisku a dodnes mám hlboko v pamäti to hrobové ticho, ktoré sa ním rozľahlo hneď po treťom ruskom góle. Dovtedy vreli Havlove králikárne ako úle. Ľudia otvárali okná, balkóny, kričali gól, spoločne sa radovali. Tú najväčšiu erupciu radosti sme si však odložili o osem rokov…

V Lillehammeri sme v zápasoch o umiestnenie ešte porazili Nemcov 6:5 po predĺžení a prehrali s Čechmi 1:7, keď sme po Šatanovom vedúcom góle mentálne odišli z ľadu a obsadili konečné 6. miesto. Málokto vtedy tušil, že sme práve naštartovali dlhoročný „český komplex“. Dojem z nášho prvého vystúpenia bol výborný. To „ale“ nás však mátalo ešte veľmi dlho. Kto by bol vtedy veril, že na ďalšiu poriadnu olympijskú jazdu sa načakáme 12 rokov?       

Záchranca Oto  

Po olympijskej eufórii nás v marci čakali MS C kategórie v Spišskej Novej Vsi a Poprade. Z pohľadu nášho vystúpenia v Lillehammeri to mala byť malina. Ale nebola. Turnaj sme už museli odohrať bez Petra Šťastného a navyše sa nám domácu idylu chystali narušiť tri nepríjemné tímy z bývalých republík ZSSR – Bielorusko, Ukrajina a Kazachstan. A tak sme sa triasli o postup až do záverečného klaksónu posledného zápasu.

V úvode sme nastrieľali Bulharom 20:0 (dodnes naše rekordné víťazstvo) a Slovincom sme dali „iba“ deväť kusov (odvtedy nás už stihli poraziť na ZOH 2014). A potom prišli dve remízy s tímami z Východu – najskôr s Kazachstanom 0:0 a potom s Ukrajinou 2:2, keď sme dokonca museli doťahovať z 0:2. Chuť sme si vylepšili desiatkou do siete Maďarov a potom sa už išlo do Popradu na finále proti Bielorusom.

Tí dovtedy nestratili ani bod a iba víťazstvo vo vzájomnom zápase nás mohlo posunúť o poschodie vyššie. Za víťazstvo 2:1 sme mohli ďakovať najmä Otovi Haščákovi, ktorý priletel na tento zápas zo Škandinávie. Dva góly vtedajšieho hráča švédskej Västry Frölundy vyvolali pod Tatrami podobnú explóziu hokejovej radosti ako pri lillehammerskom rajte.   

Nezastavili nás ani Lotyši

V tomto období sme sa už začali pravidelne konfrontovať s účastníkmi „áčka“ – Českom, Fínskom, Ruskom, Švédskom či Nemeckom. Zahrali sme si na Pragobanka cupe aj Nemeckom pohári. Výsledky sa rôznili, ale hlavným cieľom bola čo najlepšia príprava na domáci šampionát B kategórie, ktorý nás čakal v apríli opäť na domácej pôde. Po východnom Slovensku dostala tentokrát prednosť naša najväčšia aréna v Bratislave.

Na docibrenie detailov sme si pozvali susedov z Rakúska a po víťazstvách 8:1 a 5:2 sme 12. apríla 1995 v rovnakom tempe vybehli v ouvertúre aj na Britov a zdolali sme ich 7:3. Po dlhodobých zdravotných problémoch Eda Hartmanna sa už našou brankárskou jednotkou stal košický Jaromír Dragan a chbát mu kryl Roman Čunderlík z Dubnice.

Následne sme porazili Japonsko 9:3 a Poľsko dokonca 10:0, čím sme sa dostali pred rozhodujúcim zápasom s Lotyšskom do absolútnej hernej pohody. Zvládli sme aj ten, hoci sme po prvej tretine prehrávali 0:1. Víťazstvo 4:3 po góloch Petrovického, Cígera, Šatana a Petra Šťastného už de facto znamenalo naplnenie sna o rýchlom postupe medzi absolútnu elitu. Potvrdili sme ho víťazstvami vo zvyšných troch zápasoch s Dánskom 6:2, Holandskom 13:4 a Rumunskom 11:0 a skončili sme prví s plným počtom bodov.

Okolo Petra Šťastného sa opäť vytvoril kolektív, ktorý mal jasný cieľ a tentokrát nezaváhal ani v jedinom zápase. Do All Stars výberu sa dostala až pätica Slovákov: Róbert Švehla, Ľubomír Sekeráš, Miroslav Šatan, Róbert Petrovický a Peter Šťastný, ktorý mohol popri búchajúcich zátkach šampanského vytiahnuť ďalšie víťazné cigary na počesť nášho triumfu.   

A cesta do „áčka“ bola voľná…

TakUrčitee SMS
Keď ste sa dočítali až sem, mám jednu prosbu. Po ôsmich rokoch poctivej práce nebudem chodiť okolo vriacej kaše a na bránu vypálim z ťažkého uhla: Uchádzame sa o symbolický príspevok od toho najvernejšieho – nášho fanúšika. Takurčitee teraz môžete podporiť cez jednoduchú SMS na číslo 8866. Na oplátku viem sľúbiť, že v neobjektivite nepoľavíme a budeme písať najlepšie ako vieme aj ďalej. Budeme prinášať ďalší športovo-zábavný obsah, ktorý oceňujete už vyše sedem rokov. Aj vďaka vám bude naša forma ďalej stúpať. Stačí poslať SMS v tvare: TAKURCITEE na číslo 8866 a podporiť nás sumou 2 Euríčka, ktorú zaplatíte v najbližšej faktúre svojho mobilného operátora. Za kolektív pisálkov z celého športového srdiečka ďakujem. Telovýchovný vedúci.

Komentáre

Odoberajte nás

Prihláste sa do nášho newslettera