Na návšteve po rokoch. Patria žilinskí Vlci do hokejovej extraligy?

Cez víkend som mal šancu navštíviť 1. aj 2. finále Slovenskej Hokejovej Ligy medzi žilinskými Vlkmi a ich súpermi z Humenného. Na severe Slovenska som pôsobil tri roky, neraz som sa pracovne vyskytol aj na hokeji. Vrátil som sa na tunajší zimný štadión, aby som priniesol tento text. Pozorovanie toho, či sa vlčia svorka kamsi posunula.

Ako Nostradamus

Na úvod si len pripomeňme, že to, v akej podobe sa bude hrať extraliga (a koľko ich bude) v budúcej sezóne, je ešte vo hviezdach. Pre účely článku sa ale tvárme, že formáte zostane súčasný. S mužstvami viac či menej podobnými aktuálnym v najvyššej súťaži.

Oba finálové zápasy sprevádzala neskutočná atmosféra, ktorá (nanešťastie) nie je úplne bežná. V Žiline zvlášť. Najprv teda k dobrému: Víkend pod Dubňom ukázal, že potenciál mužského hokeja na severe Slovenska je obrovský, hlad po kvalitnom športe je vo vzduchu cítiť a ak príde dobrý súper, resp. hrá sa dôležitý zápas, fanúšikovia sa zmobilizujú. A to je dobre aj zle.

V Žiline sa o diváka bojuje. O každého jedného. V sobotu som stihol aj futbal a na zápas s Trnavou tu bolo zvedavých čosi vyše 2200 divákov. Treba povedať, že mnoho z nich prišlo do sektoru hostí. Návštevnosť nie je ktovieaká, lebo futbalistom sa výsledkovo nedarí (samozrejme, hovorím o porovnaní so sezónami, keď sa bojovalo o majstrovský titul, aktuálny káder na tom podľa mňa nie je tak zle). Navyše pár nápadov vedenia rozhnevalo domácich ultras, ktorí odmietajú sťahovanie zo severnej tribúny.

Nemáš výhry, nemáš pravdy. A diváka

Žilinský fanúšik je výsledkovo náročný nielen na futbale. Vlkom sa v druhej najvyššej súťaži darí držať na špici. Minulý rok vyhrali pohár aj ligu, v baráži vypadli s Mikulášom, rok predtým neuspeli vo finále play-off so Spišskou Novou Vsou. K vytúženým návštevám však má stále ďaleko. Na zimák sa (česť výnimkám) chodí najčastejšie na derby s Martinom a potom, pochopiteľne, v play-off. Aj to nie vždy. Síce som v úvode chválil atmosféru v oboch stretnutiach, ale v prvom zápase prišlo na štadión 4636 divákov. Vlci prehrali. V nedeľu (aj) preto bolo o poznanie viac voľných sedadiel v hľadisku. Ubudlo vyše tisíc fanúšikov, v podstate celá štvrtina.

Pripísať sa to dá viacerým faktorom – hraciemu dňu, aj času úvodného buly. V sobotu sa na hokej chodí lepšie, ak ráno nevstávate do školy alebo práce. Neklamme si však, že tým hlavným nebolo to, že domáci Vlci prehrali prvý zápas. Ani argument o tom, že na druhé stretnutie neprišli fanúšikovia hostí, neobstojí. Na prvom zápase ich síce bolo počuť, bol ich však len jeden autobus.

Skúsenosť s extraligou

V najvyššej súťaži účinkovala Žilina vlastne ešte nedávno. Na jej úkor si na jar roku 2019 vybojovali postup Michalovce. Odvtedy sa zmenili vlastnícke pomery, z vtedajšieho mestského klubu je dnes klub súkromný. Vyzerá zdravšie, mestský rozpočet na mužov dopláca výrazne menej peňazí. Počas finále som mal možnosť poprechádzať sa útrobami štadióna.

Dajme bokom, že žilinský zimák by potreboval rekonštrukciu – ktorý slovenský štadión nie? Od kozmetických zmien až po tie radikálnejšie, Žilina potrebuje modernizovať. Ak by však štadión aj ostal v aktuálnej podobe, nebude jazykom na vážkach toho, či diváci prídu. Opravy infraštruktúry sú aj otázkou na politikov, ktorí sa (česť výnimkám) objavia väčšinou na play-off, hoci celú sezónu štadión obchádzali. Ak nájdu peniaze na rekonštrukciu, super. Ak nie… Nejako bude. To isté sa dá povedať o mládeži. 

Výrazným rezom prešlo v Žiline PR oddelenie. Nová vizuálna identita dodala žilinskému fanúšikovi možnosť stotožniť sa s klubom, funkčný fanshop je zasa vecou, aká síce do roku 2023 patrí, ale rozhodne nie je bežná. Mediálne výstupy, nápady na zaujímavé eventy, či rôzne ďalšie marketingové drobnosti majú v Žiline už extraligové parametre. Stále je na čom pracovať, ale je radosť vidieť, že propagácia klubu nejde len na zotrvačnosť (ako v extraligových časoch).

Hej, a oceňujem aj maskota. Človek sa ho nezľakne, čo tiež nie je úplná samozrejmosť.

Čo ďalej?

Žilina potrebuje získať posily. Bez ohľadu na to, či postúpi, alebo nie. A nehovorím len o hráčoch. O tých pravidelných, na tribúnach, som sa už zmienil. O tom, aké náročné je zháňať (nielen) v Žiline sponzorov pre šport, som sa presvedčil počas troch rokov, ktoré som tu pracovne strávil. Z mojich rozhovorov, ktoré som cez víkend absolvoval, som nadobudol pocit, že sa toho veľa nezmenilo. Pri mužskom, ani pri mládežníckom hokeji. Ako na to? Nemám odpoveď.

Nechcem však, aby článok vyznel negatívne, práve naopak. Počas prvých dvoch finálových zápasov som v Žiline videl veľa pozitívneho. Z diaľky viem porovnať posun, ktorým klub za tri roky od prechodu do súkromných rúk prešiel. Je ich vidieť, v mnohom môže byť príkladom ktorémukoľvek klubu na Slovensku.

Dobrý tréner je pre mňa ten, ktorý dokáže vytiahnuť čo najviac zo svojich hráčov. V prenesenom význame – vidím vo Vlkoch veľký potenciál, ktorý sa darí značne napĺňať. Nehovorím o výsledkoch, ale o prístupe klubu. Opakujem, k ideálu ďaleko, iskrička nádeje ale svieti stále jasnejšie.

V minulej aj predminulej sezóne Vlci ukázali, že posledný krok býva najťažší nie je vždy len frázou. Ako dopadne tohtoročné finále? Neviem. Víkendové rozhovory s ľuďmi, ktorí sa okolo hokeja motajú mi napovedali, že bez ohľadu na výsledok na ľade budú v budúcej sezóne posilou ligy.

Tej s prívlastkom “extra”, aj tej “takmer extra”.