Bývalo aj lepšie: Keď Rudi Völler vyučoval v Nitre pod Zoborom

Máloktorý slovenský klub je v súčasnosti tak doráňaný ako ten nitriansky. Periodicky sa opakujúce negatívne správy frustrujú fanúšikov a nebyť pandémie, asi by to dali miestnym klubovým činovníkom najavo aj „návštevnosťou“. Pritom 112 rokov histórie a nálepka prvého profesionálneho klubu by mali zaväzovať. Opak je pravdou. Nie je však úlohou tohto článku skúmať, kto za to môže. Skôr zaspomínať na lepšie časy.

Od AC cez Plastiku k FC

Klub spod Zobora vypísal svoj rodný listu ešte v roku 1909. Len na porovnanie – o 10 rokov skôr ako najúspešnejšia slovenská značka Slovan Bratislava. Bolo to ešte v období, keď sa mesto písalo ako Nyitra. Počas desaťročí niekoľkokrát menil názov – v pamäti však zostali najmä AC a Plastika, podľa patronátneho podniku v rokoch 1976 – 90.  V porevolučnom roku sa Nitrania ako prví vydali na cestu profesionalizmu a odvtedy klub nesie názov FC Nitra.   

Na rozdiel od väčšiny slovenských top klubov však pohárová vitrína zostáva prázdna. Najlepším ligovým výsledkom je pomyselné striebro za pozíciu vicemajstra zo sezóny 1961/62 a bronz v edícii 1988/89. Oba tieto výsledky spadajú ešte do federálnej éry, rovnako ako štyri porážky vo finále Slovenského pohára (1975, 1983, 1987, 1991).

V najvyššej súťaži sa „trogári“ premiérovo predstavili v sezóne 1958/59, keď ich viedol úspešný tréner Karol Bučko. A už o tri roky neskôr dosiahli svoje historické maximum, keď za majstrovskou Duklou Praha zaostali iba o tri body. Na najlepšom umiestnení Nitry mali hlavnú zásluhu strelci Michal Pucher a Viliam Hrnčár, gólman Viliam Padúch, hráči ako Ladislav Putyera, Vladimír Bachratý a ďalší.

Roky interpohárové

Do futbalovej Európy vstúpila Nitra premiérovo v sezóne 1961/62. Streodeurópsky pohár (Mitropa Cup) sa v tom čase tešil vážnosti, ktorá však začala postupne upadať popri EPM, PVP či Pohári UEFA. V spomínanom ročníku sa prebojovala až do finále, kde podľahla talianskej Bologni 2:2 a 0:3. Predtým však pokorila ďalšie dva tímy z Apeninského polostrova – AC Turín a Udinese.

V ďalších sezónach boli potom Nitrania viackrát účastníkom letného Interpohára. V ére ČSSR do neho vstupovali kluby, ktoré sa umiestnili hneď za pódiovými priečkami v hornej polovici tabuľky (a keď niekto odmietol aj nižšie). V štvorčlenných skupinách bola záruka troch zápasov na domácej pôde so zahraničnými súpermi, čo bolo príjemným spestrením uhorkovej sezóny, kedy fanúšikovia mierili od jazier a kúpalísk v podvečer na štadióny. V dnešnej dobre prehustených termínov už nepredstaviteľné.  A hoci väčšina tímov to brala ako prípravu a skúšala nových hráčov, určite bol tento spôsob futbalového leta oveľa príťažlivejší než súčasné prípravné zápasy s mužstvami našich nižších súťaží.

Na víťaza skupiny čakala finančná prémia, ktorú si Nitra pri celkových ôsmich vstupoch do roku 1990 vybojovala trikrát (1972, 1973, 1980). Diváci pod Zoborom však mali možnosť vidieť celú plejádu známych klubov – švajčiarske tímy Servette Ženeva a FC Luzern, nemecké Eintracht Baunschweig či Hansu Rostock, AIK Stockholm, Malmö FF,  Örgryte IF zo Švédska, Aarhus, Esbjerg, Lyngby z Dánska alebo spoza humien Poloniu Bytom, LASK Linz, Sturm Graz či Bányász Tatabánya. 

Gólové prestrelky s Werderom

Do súťaže sa zapájali viac menej kluby zo strednej, čiastočne západnej Európy,  Škandinávie, Balkánu a Izraelu. Márne by ste tu hľadali mančafty zo Španielska, Anglicka či Talianska. Ale napríklad vtedajšie bundesligové tímy dodávali súťaži punc atraktivity, lebo proti nim sa chcel každý vytiahnuť.

Takto sa pod Nitriansky hrad dostal 10. júla 1982 Werder Brémy s budúcim legendárnym forwardom Rudim Völlerom. Bolo krátko po MS v Španielsku, kde ofenzívu čierno – bieleho „nationalelfu“ obsluhovalo kvarteto Rummenigge – Hrubesch – K. Fischer – Reinders a v tom čase 22-ročný Rudi sa iba pripravoval na svoju misiu vo veľkej aréne svetového futbalu. Okrem neho disponoval vtedajší Werder aj ďalšími známymi menami – v bránke bol dlhoročný reprezentačný náhradník Dieter Burdenski, v poli Wolfgang Sidka, Frank Neubarth, účastník spomínaných MS Uwe Reinders (nastúpil iba v domácej odvete, kde strelil druhý gól), Norbert Meier, prvý Japonec v Bundeslige Yasuhiko Okudera či budúci úspešní tréneri Benno Möhlmann a Thomas Schaaf.

A Völler predviedol nitrianskym fanúšikom svoje umenie v plnej paráde – v 62. minúte ukazovala tabuľa neuveriteľných 0:5, keď medzi Rudiho štyri kúsky sa stihol vkliniť iba ďalší budúci reprezentant N. Meier! Domácim sa po poľavení západných Nemcov napokon podarilo streliť tri góly a upraviť na prijateľných 3:5. Podobnú hokejovú prestrelku si oba tímy zopakovali aj v odvete. Po polčasovom komfortnom vedení domácich 3:0 zrovnali Nitrania skóre dvomi gólmi Dušana Borka a jedným Zdena Miškolciho a odviezli si z pôdy renomovaného tímu NSR (v sezóne 1981/82 skončil na 5. mieste) cenný bod. V tabuľke však napokon skončili tretí, lebo dánsky Aarhus nečakane preskočil aj Werder…

Na rozhodcu s prakom

V ligovej súťaži striedala Nitra pády a vzostupy. Po odchode silnej „striebornej“ generácie spadla do druhej ligy, kde strávila osem sezón a vrátila sa až v roku 1971.  Vydržala tam však iba štyri sezóny a k jej pádu tentokrát prispel aj nedisciplinovaný divák. V exponovanom televíznom zápase so Spartou (tá napokon vypadla prvýkrát v histórii spolu s Nitrou!) trafil kameň vystrelený z praku postranného rozhodcu Čejku a ten padol ako podťatý. V jednom rozhovore z roku 2015 dokonca tvrdil, že mal prerazenú lebku… Nasledovala kontumácia, v ďalších „domácich“ kolách vyhnanstvo na trávnik do neďalekej Šale a na konci sezóny 1974/75 posledné miesto v tabuľke. 

Lepšie časy nastali až začiatkom 80. rokov. V roku 1982 skončila vtedajšia Plastika dokonca na 4. mieste a začalo to vyzerať nádejne. Opak bol pravdou – nevyrovnané výkony stiahli Nitranov na konci sezóny 1983/84 opäť do druhej ligy. Ale to už začínal hrávať budúci reprezentant Ľubomír Moravčík a hoci to málokto tušil, pod Zoborom sa opäť začalo blýskať na tie najlepšie časy…

Mrzutá pohárová prehra

V prvej sezóne na druhom poschodí to ešte pod taktovkou Stanislava Jarábka nestačilo na konsolidovaný DAC, ktorý sa dočkal historického postupu medzi elitu. Ale potom sa kormidla chopil budúci úspešný tréner Sparty a viacerých zahraničných klubov Jozef Jarabinský a najmä z domácich zdrojov postavil základy teamworku, ktorý to neskôr dotiahol až na špicu federálnej ligy. V sezóne 1985/86 nedali Nitrania šancu čerstvo vypadnutému Slovanu Bratislava. S náskokom vyhrali druhú ligu a svojim ofenzívnym futbalom vhupli ako víchor aj do tej najvyššej.

Futbalová verejnosť začala okrem Moravčíka skloňovať mená ako František Halás, Róbert Jež, Michal Hipp, Kamil Chatrnúch či Peter Palúch. Trénerskú taktovku odovzdal Jarabinský po presune do Sparty do rúk ďalšiemu členovi veľkej Malatinského Trnavy Kamilovi Majerníkovi, ktorý dokočíroval modro – bielych v nasledujúcich    sezónach na 8. a 7. miesto.

Mrzela akurát porážka vo finále Slovenského pohára, ktorú utrpeli 22. apríla 1987 na trnavskom trávniku, keď nedokázali prekonať sústredenú obranu DAC Dunajská Streda a po bezgólovej remíze lepšie mierili v penaltovej lotérii Žitnoostrovania. Iróniou je, že v súboji nervov ako prvý z Nitranov zlyhal práve Moravčík, ktorý v tom istom roku prvýkrát natiahol na seba reprezentačný dres ČSSR…

Proti „capkom“ dvakrát za kratší koniec 

Po Majerníkovi zveril výbor post hlavného trénera Milanovi Lešickému, pôsobiacemu od začiatku 70. rokov v klubových štruktúrach pri mládeži. A bol to on, kto zavŕšil v revolučnom roku 1989 úsilie začaté Jarábkom, 3. miestom za Spartou a Baníkom Ostrava.    

A vďaka tomuto umiestneniu vstúpila Nitra v sezóne 1989/90 do Pohára UEFA, kde však už v prvom kole vyfasovala za súpera 1. FC Köln. V prvom zápase na pôde súpera sa držala do polčasu statočne. Na vedúci gól domácich ešte stihol odpovedať Michal Hipp, ale v druhom polčase zlyhala Nitranom protivzdušná obranu a ich trojgólovým katom sa stal východonemecký dezertér Falko Götz. Štvrtý zásah pripojil populárny Pierre „Litti“ Littbarski.

Domáca odveta, ktorá sa hrala pod Zoborom 26. septembra 1989, už tým pádom stratila postupovú atraktivitu. Oficiálne zdroje uvádzajú návštevu 8.556 divákov, hoci domáci sa dušujú, že ich bolo skoro raz toľko. Aj druhý zápas lepšie zvládli Kolínčania a gólom Alfonsa Higla z 33. minúty vyhrali 1:0. Oplatí sa však pripomenúť si zostavu Nitry v de facto jedinom domácom zápase „veľkého“ európskeho pohára: Palúch – Mihok (Sovič), Včelka, Dekýš, Vidumský, Hipp, Belák, Blaho, Süttö, Moravčík, Lednický. Proti nim stáli na druhej strane ihriska okrem Littbarského hráči ako Bodo Illgner, Thomas Hässler, Frank Ordenewitz, Uwe Rahn, nórsky internacionál Anders Giske a na lavičke sedel Christoph Daum.

Pohárová derniéra v Györi

Nitra (od roku 1990 už FC) zakončila pôsobenie v najvyššej federálnej súťaži v sezóne 1992/93 na 12. mieste a po rozdelení sa stala súčasťou najvyššej slovenskej súťaže. Žiaľ, iba na rok. Hneď v premiérovej sezóne skončila po nadstavbe (tabuľka sa rozdelila ako v súčasnosti) na poslednom 12. mieste a prekvapujúco vypadla! Aj tento štart ako by predznamenal budúce pôsobenie klubu z Pribinovho mesta medzi slovenskou elitou – ako na hojdačke.

V rokoch 2000 – 2005 strávili Nitrania dokonca päť sezón v druhej lige. Aby po návrate dosiahli v roku 2008 svoje najlepšie umiestnenie v ére samostatného Slovenska – 3. miesto. V rokoch 2014 – 17 nasledovali ďalšie tri sezóny v druhej lige a od návratu je to skôr neustále balansovanie nad priepasťou. Ako tabuľkovou, tak aj hospodárskou.   

Klub si ešte stihol v rokoch 2006 a 2008 zahrať novú verziu Interpohára (už pod názvom Intertoto Cup formou vyraďovačky), ale prejsť dokázal iba cez luxemburský CS Grevenmacher, ktorému nasúkal v dvojzápase tucet. V prvom roku ich vyprevadil ukrajinský Dnipro Dnipropetrovsk (2:1, 0:2) a v druhom azerbajdžanský Neftči Baku (3:1, 0:2).

Doteraz posledný krát sa predstavili v Európe v prvom predkole Európskej ligy UEFA 2010/11 proti maďarskému ETO Györ. Po domácej remíze 2:2 prehrali u súpera 1:3, keď tentokrát partiu pred gólmanom Hroššom zostrelil tromi gólmi z piatich Estónec Tarmo Kink, ktorý po sezóne odišiel do FC Middlesborough.

Smutná realita

Nitra dnes nezásobuje médiá správami o dobrých výsledkoch, ale permanentne majiteľskými trenicami, vyhadzovmi trénerov či hráčov. Pritom má k dispozícii prebudovaný moderný štadion v krásnom podhradí, aj talentovaných hráčov, ktorých desaťročia príkladne piplala a pre mnohých bola vzorom.

Zaujímavý je názor Milana Lešického, ktorý v roku 2014 vyslovil pre MY Nitra: „Tieto nepochopiteľné pravidelné vzostupy a pády boli dané tým, že vo futbalovej Nitre sa úspech neodpúšťal, toto mesto si ho nevedelo rozdeliť. Príčinou bola závisť, lebo v čase vždy krátkodobého futbalového rozmachu v „zákopoch“ nervózne prešľapávali neprajníci rôzneho kalibru, a tí netrpezlivo čakali na zaváhanie, ktoré po úspechu príde zákonite na každé mužstvo. A títo závistlivci všetko dovtedy vybudované od základu rozbili a začalo sa budovať odznova. Toto vlnenie sa pravidelne opakovalo“.

Zdá sa, že prostredie a ľudí pozná lepšie ako hocikto iný a že rokmi sa toho veľa nezmenilo. Škoda, najmä pre nitrianskeho fanúšika, ktorý futbal vždy miloval a rozumel mu…