Nestor El Maestro: Už odo mňa nečakajte, že budem vyskakovať na striedačky

Minulý piatok sa na štadióne trnavského Spartaka stretli futbaloví šampióni zo sezóny 2017/18, aby si pripomenuli päť rokov od výrazného klubového úspechu. Aj tréner majstrovského tímu Nestor El Maestro bol na mieste, hoci sa skôr držal v úzadí. Pre Takurčitee si však po podujatí našiel pár minút, a tak sme si zaspomínali aj na časy nie tak dávno minulé.

Ste v Trnave päť rokov od najväčšieho úspechu Spartaka v modernej ére. Aké sú vaše pocity na “mieste činu”?

Nie som tu prvýkrát od víťaznej sezóny, na Slovensko aj do Trnavy sa rád vraciam. Mám tu priateľov, sledujem zápasy, rád si zájdem do tunajších reštaurácií. Bývam vo Viedni a ak nepracujem, som tu. Niekedy aj každý mesiac. Je však pravda, že dnešok bol špeciálny. Mohol som opäť na jednom mieste vidieť všetkých hráčov, všetky známe tváre pokope. Pochopiteľne, vrátili sa mi vďaka tomu všetky tie krásne spomienky.

Na čo ste si spomenuli, keď ste prvýkrát zazreli takmer celý tím pokope?

Bola to vlna pozitívnej energie a emócií. Mnoho z nás malo po pôsobení v Trnave veľmi dobrú kariéru. Som veľmi šťastný za hráčov. Hrali v dobrých tímoch, zarobili dobré peniaze a to aj preto, že sa nám pred piatimi rokmi podaril veľký úspech.

Stále je pre vás Trnava a tento štadión domovom?

Tento klub bol a stále je sčasti mojou súčasťou. Výhra neočakávaného titulu je vždy niečo vzácne a človek nikdy nevie či sa to zopakuje, takže… Časť môjho srdca bude vždy trnavská.

Už je to päť rokov od zisku trofeje majstra ligy. Môžete teraz prezradiť víťazné tajomstvo, ingredienciu, ktorá bola v ťažení za titulom najdôležitejšia?

To sa asi takto nedá povedať. Veľmi veľa vecí sa muselo spojiť. Aby som to vysvetlil, potreboval by som pol hodiny. Ale skúsim aspoň v skratke: Zložil sa tím, ktorý mal dostatok kvality, aby ligu vyhral. Zišiel sa aj dobrý realizačný tím – Pavel Hoftych, ja a môj brat sme urobili dobrú robotu počas prestupového okna a pán Poór nám dal veľa podpory. To boli veľmi dôležité faktory. Mali sme aj šťastie, že charakter hráčov, s ktorými sme pracovali, bol skvelý. Vybudovala sa fantastická chémia. Pridala sa k tomu kvalita práce počas celej sezóny a v nejakom momente sme začali veriť, že to možno bude realita a že môžeme vyhrať titul. Je to špeciálny druh energie, ktorý vás ženie vpred a ktorý je potom ťažké zastaviť.

Energia sa prejavila aj v momente výhry nad Slovanom. Oslavovali ste tak, že ste vyskočili na striedačku a tešili sa s fanúšikmi. Nechceli ste si to dnes zopakovať?

Nie, to nie. Prešlo veľa času a ja som sa zmenil. Neviem si predstaviť, že by som dnes spravil niečo podobné. Myslím si, že to bolo pochopiteľné. Nepovedal som to vtedy hneď po zápase, lebo som musel ostať profesionálom, ale myslím si, a asi si to myslia aj fanúšikovia, že to bol ten moment, keď sme vyhrali titul. Mali sme desaťbodový náskok nad Slovanom. Po kľúčovom zápase bolo takmer nemožné stratiť také vedenie. Urobil som pár zvláštnych vecí, dal som pár čudných rozhovorov počas môjho pôsobenia v Trnave, ale myslím, že dnes už by som to neurobil. Musíme si uvedomiť, že to bola moja prvá práca v pozícii hlavného trénera. Bol som mladý, neskúsený chlapík a tu a tam som jednoducho neudržal emócie na uzde.

Teraz mi naozaj pripadáte ako úplne pokojný a rozvážny muž, nie ako emocionálny kouč z tej sezóny.

Ľudia sa menia (úsmev). Viete, najnudnejšia otázka, akú dostávam, a ďakujem vám, že ste mi ju nepoložili, je: “Prečo ste si zmenili meno na Nestor El Maestro?”. To sa predsa nestalo včera, zmenil som si ho, keď som mal 16 rokov, teraz mám 40. Je to podobné, ako keď sa ma spýtate na veci, ktoré sa stali pred piatimi rokmi. Odkedy som bol v Spartaku, trénoval som štyri rozdielne kluby v štyroch rôznych krajinách, moje deti vyrástli. Samozrejme, že aj ja som sa zmenil. Už odo mňa nečakajte, že budem vyskakovať na ďalšie striedačky (smiech).

Napriek tomu by som sa ešte rád vrátil do minulosti. Bavili sme sa tu už o spomienkach, ktorá najzaujímavejšia sa vám vybaví – ak si odmyslíme zápasové?

Je ich mnoho…Napadnú mi dve. Prvá je z mojich úplných začiatkov. Mohol som tu byť 4-5 dní a bol som veľmi nervózny kvôli Borisovi Godálovi. Zdalo sa mi, že mu to v tréningu vôbec nejde, nepáčila sa mi jeho hra a mal som pocit, že potrebujeme nového stopéra. Rozprával som sa s ním, hovoril som mu, že vyzerá nekoncentrovane, je pomalý… A on mi na to povedal: “Kouč, nebojte sa, ja som najrýchlejší obranca v tejto lige.” Napokon mal na sto percent pravdu. V tej sezóne bol najlepším hráčom ligy, bol naším najdôležitejším hráčom, bez ktorého by sme titul nevyhrali. Našťaste môj prvý dojem, ktorý som v Trnave nadobudol, bol nesprávny.

A čo tá druhá spomienka?

Mali sme tu pravého obrancu, volal sa Slavko Lukić, zo Srbska. Odohral tu pár zápasov, po prvých štyroch kolách prišiel za mnou so slovami: “Tréner, nevidím v lige nikoho, kto by nás dokázal poraziť v boji o titul. Myslím, že budeme majstri.” A ja som si myslel, že sa úplne zbláznil, ale vidíte, mal pravdu.

Viete o tom, že niektoré vaše hlášky sa u nás stále používajú? V letnej a zimnej pauze máme na našom webe rubriku Prestupové bombe, tu a tam občas niekto vytiahne “malý, nudný a nezaujímavý pohár”.

Jasné, som rád, že som sa stal súčasťou futbalového folkóru na Slovensku a že som súčasťou histórie Trnavy. Nebolo to naschvál, vyplývalo to z mojej neskúsenosti. V mnohých situáciách som bol príliš emotívny a príliš úprimný. Tak potom vznikajú dobré hlášky (smiech).

Takže vám nevadí, ak sa to stále používa?

Vôbec ma to neruší (úsmev).

Dnes sa tu rozprávame po anglicky. Ako ste na tom so slovenčinou?

Nepoužívam ju. Veľa som zabudol, všetkému však rozumiem. Dokážem si prečítať noviny, pozrieť si televíziu, keď na mňa niekto hovorí po slovensky, rozumiem 95 percent toho, čo povie. Myslím si však, že ak by som tu pobudol mesiac, už by som si na všetko spomenul a vedel by som po slovensky rozprávať lepšie.