Prvý Slovák v MLS: Trénovať Humenné je splnený sen

Prvý Slovák v americkej MLS v tejto sezóne premiérovo skúša úlohu hlavného kouča v druhej najvyššej súťaži. Ľuboša Reitera som sa po jeho prvom zápase na lavičke Humenného pýtal na spomienky na obľúbených koučov, na Ameriku, či je pravda, že miesto exotiky v Ázii prijal prácu na Zemplíne, ale aj to, ako je to s jeho krstným menom.

Hneď na úvod sa musím opýtať, vy ste raz Ľuboš, raz Ľubomír, ako je to správne?

Ešte keď som hrával za Stropkov, náš tajomník mi na registračku zle napísal meno a od mládežníckych čias som Ľubomír. Správne je ale Ľuboš.

Takže Ľubomír môže byť futbalový pseudonym.

Dajme tomu (smiech).

Je leto a obdobie cestovania. Vy máte za sebou tiež zaujímavú kariérnu cestu – Stropkov – Chicago – Humenné. Znie to dosť netradične.

Profesionálny futbalista si nevyberá a ide tam, kde dostane ponuku. Vďaka Bohu, že som sa dostal až tak ďaleko. Život futbalistu je nevyspytateľný, dnes som v Stropkove a Humennom, zajtra môžem byť niekde v Ázii, alebo v Amerike. S futbalom som strašne veľa precestoval – od Tokia až po Los Angeles. 

Amerika je pre Európana futbalová exotika. Akú vec by ste z USA doniesli do európskeho, možno aj do slovenského futbalu?

V USA by som nechcel žiť dlhodobo. Taký životný štýl mi nevyhovuje, ale ísť hrať futbal, alebo trénovať, to by som bral hneď. Samozrejme len MLS, alebo ULS teda o jeden stupeň nižšie. Spojené štáty, to je fantastická, krásna krajina – či už Miami, Chicago, Boston, pekné, udržiavané mestá. Odporúčam ju všetkým futbalistom, lebo MLS je úžasná súťaž. Je tam rivalita, ale obe mužstvá po zápase idú spoločne na obed, bavia sa ako kamaráti. Zápas a myslenie futbalistov je úplne niekde inde. Ľudia sa tam na futbal chodia baviť, u nás zasa neraz chodia nadávať, kritizovať a ešte aj hráči sú na seba agresívni. V Amerike je toto odbúrané a všetci sa chodia baviť. To je niečo, čo by sa mi páčilo aj u nás. 

O MLS sa v poslednom čase často hovorí v súvislosti s Messim a jeho prestupom do Miami. Môže to byť zaujímavý impulz pre divákov v USA aj vo svete? Ako sa vy pozeráte na to, že niektoré hviezdy prestupujú do krajín, v ktorých futbal nie je športom číslo jeden? 

Messi je totálna a veľká hviezda a peniaze má už zarobené. Veľa zahraničných hráčov, ktorí majú po tridsiatke, chodia do Ameriky. Berú to tak, že si idú užiť na “futbalový dôchodok”. O Messim ale nemôžem povedať, že je na dôchodku. Dokázal však obrovské veci, prešiel celú Európu, vyhral titul majstrov sveta s Argentínou. V USA už má pokoj, dajú sa tam zarobiť celkom slušné peniaze. Myslím, že takto rozmýšľajú mnohí futbalisti.

Vraj ste mali ponuku z Ázie a namiesto toho ste prijali tú z Humenného. Je to pravda?

Áno, je to pravda. Mal som kúpené letenky do Vietnamu a Malajzie aj s rodinou, ale nakoniec som sa rozhodol pre profesionálny futbal na Slovensku, aj keď sa to finančne nedá porovnať. Keď som bol dvadsiatnik, v mojej hlave bol iba jediný cieľ: zarobiť peniaze, kúpiť nehnuteľnosť a postarať sa o rodinu a deti. Teraz sú deti veľké a mám už iné priority – dávam prednosť kamarátstvu, dobrým, korektným vzťahom a pohode. Predtým som len makal, aby som zarobil čo najviac peňazí, ale dnes už nejdem týmto smerom.

Kdesi som čítal, že do päťdesiatky chcete trénovať profesionálny tím na Slovensku, inak s trénovaním končíte. Humenné je teda akýmsi splneným snom?

Je to určite taký menší sen, konečne som hlavný tréner. Prešiel som AS Trenčín, MŠK Žilina, keby som ostal, tak verím, že časom by som bol hlavný tréner aj tam. Spravil som si akurát v tom čase pro-licenciu, mal som ponuku aj z českých klubov ako asistent. Ako hlavný tréner som dostal prvú ponuku v profesionálnom futbale práve z Humenného. Nepočítam Stropkov, kde som bol hlavný tréner, ale aj konateľ a to je úplne niečo iné. Tu som konečne hlavným trénerom A-tímu, cítim sa dobre. Dúfam, že výsledky budú priaznivé a Humenné potiahneme do vyšších poschodí v tabuľke.

Aký ste tréner? Pýtam sa na hru, ale aj pôsobenie v kabíne. 

Som demokrat, ale viem aplikovať aj metódu cukor a bič. Snažím sa byť priateľský, no na ihrisku už neodpúšťam nič. Mimo ihriska sa však veľmi rád stretnem s hocikým a som otvorený počúvať a baviť sa o hocijakých témach. 

Čo sa týka štýlu, viacero trénerov preferuje defenzívu a mám pocit, že sa na Slovensku utápame aj v hernej nude. Ľudí to nebaví, čo si o tom myslíte? 

Humenné som prebral ako totálne defenzívne mužstvo s výbornou obranou. Som bývalý útočník a preferujem útočné variácie, možno aj preto ma oslovili. V príprave sme dali veľa gólov, len škoda prvého zápasu, v ktorom sme dostali červenú kartu. Aj napriek tomu, že sme boli v desiatich s Komárnom, sme druhý polčas boli jednoznačne lepší. Po oslabení sme si vypracovali tri čisté šance. Nehovorím, že to bol nejaký krásny futbal. Počasie nebolo dobré, ťažký terén, nedalo sa veľa kombinovať. Aj napriek tomu sme si vypracovali čisté šance, len sme ich nevyužili. Bohužiaľ, v 87. minúte kopalo Komárno roh a dali gól. Dostali sme facku, nespal som kvôli tomu možno tri dni, no život ide ďalej. 

V ofenzíve pomôže aj váš syn, ktorého ste vzali do Humenného pred sezónou?

Keby nepomohol, tak ho určite neberiem. Ako tréner som pod tlakom každý zápas, takže o tom, či bude hrať môj syn, alebo nie, budú rozhodovať hlavne góly. Ak bude dobrý hráč a presvedčí nás, že má miesto v zostave, tak ho do nej zaradím. 

Čo je špecifikum východoslovenského futbalu? 

Východ je celkovo špecifický. Ľudia sú nespokojní, politika, vojna, situácia po covide. Vidieť nervozitu na tribúnach a ľudia sa nevedia odosobniť a uvoľniť. Veľa nadávajú. Majú radi futbal, len by bolo dobre, keby na tribúnach bolo viac kultúry a nenadávali na hráčov. Oni to cítia a potom to vyzerá, že tu nikto nemá nikoho rád. 

Zaujímajú ma vaše trénerské vzory

Môj trénerský vzor je Jürgen Klopp, ale aj Antonio Conte. Spomeniem aj Mourinha – aj keď hrá tvrdú defenzívu – ale mať jeho kariéru a tituly by bolo niečo úžasné.

Všetci títo koučovia sú známi aj svojimi výrokmi. Vidíte v tomto nejaký význam, že na tlačovke poviete niečo, čo môže pôsobiť na tím, súpera?

Určite áno. Ja už napríklad ani nečítam vyjadrenia trénerov pred zápasmi v novinách – nemajú pre mňa žiadnu výpovednú hodnotu. Múdry tréner na tlačovke niečo povie, ale je to len zástierka – aby čosi zamaskoval. Špičkoví tréneri nikdy nehovoria o taktike. Vyjadrujú sa len formálne, hovoria samé omáčky. Ja osobne sa tiež takýmto veciam radšej vyhýbam.

Od ktorého trénera, ktorý vás trénoval, ste si niečo vzali?

Zažil som veľmi veľa trénerov. Keď prejdem reprezentáciu, Galis bol veľký tréner a mág a dobre komunikoval s hráčmi. Jurkemik prísny, ale kvalitný tréner. Jožko Adamec mal takisto niektoré veci výborné. Pod Vladom Weissom som hrával za Petržalku. Jarolím ma trénoval v Slavii Praha a v americkom Chicagu Dave Sarachan, ktorý bol s Klinsmannom v americkej reprezentácii. Sú to špičkoví tréneri a každý bol iný. Niekto bol demokrat, niekto bol tvrdý, niekto bol medveď. Ja mám však svoju cestu a som iný ako oni. Dobré je však pozbierať skúsenosti a použiť ich vo svojej praxi.

Stali ste sa úspešným v aktívnej kariere a ste úspešný aj po nej. Čo by ste poradili hráčom, pre ktorých je ťažké sa po futbale uplatniť? 

Toto je veľký problém hlavne pre tie najväčšie hviezdy – samý tréning, náročná životospráva a honba za peniazmi. O hráča po tridsiatke už nie je taký záujem, platy idú dole. Keď sa hráč rozhodne, že skončí s futbalom, je najlepšie, aby sa hneď zamestnal alebo spravil nejaký biznis, len nech dlho nerozmýšľa. Dôležité je, aby nestál a nemyslel na minulosť. Nemyslel na to, aký bol hráč, lebo z toho prichádzajú depresie. Máte sa dostať do normálneho života, no ten prechod je brutálny. Marek Špilár, môj veľmi dobrý kamarát, vyskočil z okna a pritom mal všetko, čo chcel – peniaze, byty, autá a nebol šťastný. Ja som tie depresie takisto prežil a dostal som sa z toho vďaka ľuďom, ktorí mi pomohli. Nevedel som sa nájsť v živote a trvalo mi tri – štyri roky kým som sa dal dokopy, ale teraz som maximálne šťastný – ráno vstanem, dám si rožok s maslom, k tomu kávu a nič mi nechýba.