Rozhodkyňa Sandra Matejovičová: Skončiť som chcela už po prvom zápase

Keď sa človek pozerá na rozhodcov, často im naozaj nezávidí ich prácu a pokrikovanie z tribún aj od hráčov. Sandra sa tejto výzvy nezľakla, i keď, ako sama hovorí, chuť zavesiť dres arbitra na klinec mala už po prvom zápase. V rozhovore prezradila, čím ju viac láka mužský futbal, aký je jej rozhodcovský sen aj vzor aj to, čím spôsobila bitku dvoch spoluhráčov.

Čo vás presvedčilo k rozhodovaniu?

V minulosti som robila zdravotníčku pri doraste, ale niekedy sa to naozaj nedalo s tými mladými zvládať (smiech). A tak som si povedala, že skúsim niečo nové. Nemôžem povedať, že by som predtým poznala dopodrobna všetky pravidlá, alebo dokonca že by som bola v minulosti veľkou fanúšičkou futbalu. Dnes ma to však veľmi baví, neľutujem to.

Ako ste si zvykali na nie príliš príjemnú spätnú väzbu z tribún?

Nejak sa človek postupom času obrní, ale je pravda, že na niektorých ihriskách sa mi píska ťažko. Sú také, kde je to fajn, ale potom je tu aj také, kam chodím naozaj nerada. Keď vidím, že ma tam delegujú, hovorím si, či by nebolo lepšie, aby som si ruky aj nohy dolámala a nešla tam. Je to tam naozaj nepríjemné a mám odtiaľ len veľmi zlé zážitky.

Kvôli hráčom či fanúšikom?

Paradoxne, kvôli domácim funkcionárom.

Byť rozhodcom je náročné, ako ťažké to však má v tomto svete žena?

Je to určite iné ako u chlapov. Nemyslím si, že by som mala menší rešpekt, paradoxne, niekedy sa mi stáva, že si ma futbalisti zastávajú. Napríklad, keď na mňa niekto začne “hučať” za moje rozhodnutie, spoluhráč ho hneď upokojuje, “aby na mňa tak nekričal, veď som žena”. Všetko je o rešpekte, ktorý si musím urobiť.

Ako?

Ideálne už na začiatku zápasu a hlavne nenápadne. Nastaviť jeden meter, nenechať emócie ovládať hru a splynúť s futbalom tak, aby všetci aj zabudli, že som na ihrisku. A, samozrejme, je dôležité sa ospravedlniť, ak som si vedomá nejakej chyby, ktorú som urobila.

To nie je zvykom, počuť o ospravedlnení. Berú vás po ňom hráči inak?

Ja sa niekedy ospravedlniť musím, pretože mi je to naozaj ľúto. Vidím, čo futbal pre hráčov znamená a ak im svojim rozhodnutím ich snahu prekazím, som z toho smutná aj ja. Našťastie, tých chýb je čoraz menej.

Ako zvládate vyhrotené situácie?

Učím sa to a snažím sa im zamedziť už na začiatku. Nečakám, kým sa hráči pobijú, musím ich od seba oddeliť čo najskôr. Ale to platí aj mimo zápasu, nedávno som takto nakričala na chlapov, keď sa skoro pobili už aj v šatni. Aj muži – kolegovia vtedy ostali prekvapení, ako som na nich “zrúkla”.

Začali sme trošku negatívne, tak sa skúsme vrátiť k tomu pozitívnemu. Sú aj také ihriská, na ktoré je radosť chodiť?

To určite áno, je ich dosť veľa a stále sa to zlepšuje. Väčšinou je to tak, že aj keď sa niečo udeje počas zápasu, nakoniec si spolu podáme ruky a všetko je v poriadku. To, čo sa stalo na ihrisku, na ihrisku aj ostane.

To sa dobre počúva, že nezostáva medzi vami nevraživosť. Aj vás pozývajú po zápase na pivo, na guláš?

To nie, skôr do sprchy (smiech). Raz sa o mňa spoluhráči aj pobili, kto so mnou pôjde po zápase do sprchy, ale majú smolu, nikto u mňa nemá šancu (smiech). Dnes sa na takýchto veciach bavím, ale v minulosti bolo tých narážok viac. Aj teraz sa síce objavia, ale už si to tak nepripúšťam. Pri prvých zápasoch to však bolo o dosť horšie.

Mali ste kvôli tomu chuť aj skončiť?

Áno, najväčšiu vlastne pri mojej premiére. Bola som čiarovou rozhodkyňou a blízko k ihrisku sa posadil nejaký starý pán. Mal vyše 70 rokov, opieral sa o bakuľku a dával mi naozaj nechutné sexuálne návrhy a vykrikoval na mňa oplzlosti. Mala som vtedy len 16 rokov! Bolo to nechutné, nepríjemné a hovorila som si, že tak, ako rýchlo a nečakane som s rozhodovaním začala, tak s tým asi aj skončím. Našťastie, nechala som sa presvedčiť a dnes stále pískam.

Ako vás berú kolegovia-rozhodcovia?

Keby to videl niekto zvonku, povedal by, že sa nemáme radi, ale to je len zdanie. “Doberačky” sú u nás na dennom poriadku, bavíme sa na náš účet a tak je to správne. Sme dobrá partia, občas sa so skúsenejšími rozhodcami radím o niektorých rozhodnutiach, pýtam sa ich na názor.

Radšej pískate mužom alebo ženám?

Priznám sa, že radšej mužom. Ženský futbal ma až tak nebaví a rozhodovanie je tam pre mňa odlišné aj z toho pohľadu, že si neviem nastaviť citlivosť tak, ako u chlapov. Vyrastala som hlavne v mužskom prostredí. Tam viem lepšie odhadnúť, ako ten-ktorý súboj má či nemá byť označený za faul, ale u žien… Je to iné. Pamätám si, že pár rokov dozadu som rozhodovala prvýkrát na turnaji malého futbalu, na Prengo CUPe, v Trnave. Išli sme tam spolu s kamarátom-rozhodcom, a keďže je tam aj ženská časť turnaja, ja som mala pískať práve ženám, on mužom. Povedala som však organizátorom, že tá babská časť ma až tak nebaví, vyhoveli mi, vymenili nás.

A kamarát bol spokojný?

Maximálne, však bol sám medzi toľkými babami! (smiech)

Kam všade vás už práca rozhodkyne “zaviala”?

Ako rozhodkyňa som mala možnosť ísť pískať turnaj dorastencov do Tampy na Floride, no bohužiaľ, tento turnaj sa neuskutočnil, ale mám možnosť ísť v decembri na ďalší turnaj do USA. Každopádne som rada, že ma táto moja “práca” zaviala až do Trnavy na Prengo CUP, spoznala som tu veľmi veľa úžasných ľudí. Každý rok sa neviem dočkať, kedy organizátori zverejnia dátum konania.

Prezradíte mi, čo by ste chceli ako rozhodkyňa dosiahnuť?

Neviem do akej miery je to reálne, ale rada by som niekedy pískala na európskej úrovni. 

Máte nejaký rozhodcovský vzor?

Hm, neviem či mám vyslovene vzor. Ale ak náhodou nemám šesť zápasov za víkend, tak rada sledujem Stéphanie Frappartovú. 

Keď sme pri sledovaní – ak sa vám pošťastí pozrieť si nejaký zápas, nadávate na rozhodcov?

No, obvykle sa sledovaniu futbalu v televízii vyhýbam, lebo to proste nie je ono, ak to nie je naživo. Ale keď už zápas sledujem, tak sa viem poriadne nahnevať. Jasné, nadávam na rozhodcov. Keď vidím, že neodpíska jasnú penaltu, jedujem sa až tak, že ma musia všetci naokolo prosiť, nech s tým prestanem (smiech).