fbpx
streda, 23. október 2019
Bill Simmons
SITA/Chris Pizzello/Invision/AP
Popkultúra

Bill Simmons má 50 rokov. Happy birthday, Bill!

Neviem ako vy, ja nemám len obľúbených futbalistov, hokejistov, či basketbalistov. Mám, čo sa športu týka, aj iných obľúbencov. Už takmer dvadsať rokov som napríklad fanúšikom Billa Simmonsa. Amerického autora, z ktorého sa v USA časom stala jedna z najvplyvnejších figúr nielen internetového sveta športu.

Pred pár dňami sa Simmons dožil päťdesiatky. Týmto článkom mu chcem zablahoželať. No a čo, že po slovensky.

Ako nikto iný

Keď som sa v roku 2000 vrátil po vyše troch rokoch z Ameriky, hľadal som na vtedy biednom internete spôsob, ako zostať v kontakte s krajinou, ktorá je športovým rajom. Čítanie o športe bolo najlepším spôsobom. Práve v tom čase začal športový gigant, televízia ESPN, experimentovať so svojou webovou stránkou. Pre sekciu Page 2 draftovali z Bostonu mladého, talentovaného Billa.

Na Page 2 sa písalo inak, ako všade inde. Žiadne góly-body-sekundy, zápasové reporty, nič také. O športe sa písalo zaujímavo, príbehovo, vtipne a najmä cez novú posilu v digitálnom tíme aj veľmi osobne. Pred takmer 20 rokmi som zostal očarený. Ako sa to prejavovalo? Na pravidelný piatkový článok som čakal ako na spasenie už od pondelka. Keď vyšiel, vytlačil som si ho na papier (na veľa papierov) a utekal prečítať. Niekde, odkiaľ nebude počuť ani potláčaný smiech.

Návykové články

Simmonsove články boli prudko návykové. Okrem toho, že som lepšie rozumel americkým športom – baseballu, americkému futbalu a určite aj basketbalu, aj keď ten spolu s hokejom poznáme aj my – som lepšie rozumel aj dušiam fanúšikov. Nielen prežívanie zápasov, ale najmä vývoj vzťahu k obľúbeným klubom, či hráčom, dokáže Simmons dodnes opisovať a približovať veľmi farbisto. Keďže je fanúšikom klubov z Bostonu, úprimne s ním nesúhlasím pravidelne a dodnes.

Keď začínal v ESPN, z bostonských tímov boli k svetu len hokejisti Bruins (aj to dávno) a basketbalisti Celtics (detto). Bill preto pôsobil ako sympatický chlapec z malého mesta, ktorý vzhliadal k nenávidenému veľkému bratovi v New Yorku. Najmä kvôli úspechom New York Yankees, jeho Red Sox boli vtedy prekliati, keď bejzbolový titul nezískali 86 rokov. Odkedy vymenili najslávnejšieho hráča všetkých čias, Babe Rutha, práve do Yankees.

Aj jeho domáci klub v NFL – New England Patriots – bol v tom čase na posmech. Tak, ako sú dnes symbolom víťazstiev a zberačom fanúšikov úspechu, ktorí si pamätajú len posledných 15 rokov, boli prvých 40 rokov v NFL na smiech. Simmons svoju frustráciu ventiloval sympatickým spôsobom. Možno aj preto, že Boston má k New Yorku podobný vzťah, ako Košice k Bratislave. Neviem.

Odvtedy získali Patriots šesť titulov a Red Sox asi štyri. Celtics a Bruins takisto oslavovali, Boston je tak za posledných 15 rokov najúspešnejším americkým mestom, čo sa športu týka. Náhoda?!1!?1!

Fanúšikovia to dávajú svojmu okoliu náležite pocítiť a Simmons už tiež dávno opustil pozíciu fanúšika tímu, ktorý o úspechu len sníva.

Hviezda ESPN

Poďme ale späť k ESPN. Jeho hviezda tam rýchlo naberala na jase. Okrem článkov a rubrík, ktoré povymýšľal, začal s podcastami. Pred asi štrnástimi rokmi, odvtedy ho počúvam. Každý týždeň, hoci dnes už nie úplne každú epizódu. Keďže jeho šouky trvajú aspoň hodinu a sú tri za týždeň obávam sa, že som jeho hlas počul v živote viac, ako hlas vlastnej ženy. Len jej to prosímvás nehovorte.

Nie je lepší spoločník na cestu do práce, alebo na jazdu autom, ako Simmonsov podcast o športe. Keď ho pár krát suspendovali ešte na ESPN a nemohol pár týždňov nahrávať, mal som abstinenčné príznaky. Nepreháňam. Bill nebol práve najjednoduchším kolegom, ktorý by vždy slepo poslúchal príkazy nadriadených. Kreatívny človek asi ani nemôže byť. Niekoľko krát to v podcaste prehnal, čo nadriadení ocenili nútenou prestávkou.

Po najväčšom prúseri, keď pred štyrmi rokmi v podcaste nahlas označil šéfa NFL za klamára (ESPN je významným partnerom NFL, ktorý lige platí miliardy za vysielacie práva) ho nielen, že suspendovali, ale aj nepredĺžili kontrakt. Stal sa tak po tuším 14 rokoch voľným hráčom.

Celý športový trh v Amerike čakal, čo urobí ďalej. Dal sa dohromady s HBO a vymyslel vlastnú športovú reláciu, ktorá ale nebola príliš úspešná. Simmons ešte na ESPN stál pri zrode série dokumentov 30 for 30, neskôr sa dokumentom spolu s HBO aj venoval ďalej.

The Ringer

Vo februári 2016 vznikol The Ringer, vlastný web Billa Simmonsa. Bill už nie je podriadený, má vlastný svet, ktorému šéfuje. Po takmer štyroch rokoch môžem napísať, že The Ringer je najlepšia internetová stránka na svete. Obsah, ktorý generujú nestihnem počas svojho života ani celý skonzumovať.

Okrem článkov vyrábajú milión podcastov a videí. Týždeň nemá dosť hodín, aby som si stihol všetko pozrieť, vypočuť a prečítať. Len zoznam podcastov, ktoré si nenechám ujsť je siahodlný: Bill Simmons Podcast, The NFL Show, Againts all Odds, Ryen Russilo Podcast, The Press Box, House of Carbs, Fairway Rollin‘, One Shining Podcast, The Ringer NBA Show, The Rewatchables, len týchto pár vypľuje za týždeň aj dvadsať epizód a rovnako hodín obsahu.

Kamaráti a talenty

Simmons samozrejme nedokáže vyrobiť toľko relácií sám. Zamestnáva kamarátov z mladosti, aj nových talentovaných ľudí, na ktorých má dobrý nos. Mixovať šport a zábavu mu pomáhajú spolužiaci z vysokej školy, Joe House a Jack O’Connell, kolega The Jimmy Kimmel show scenárista (cousin) Sal Iacono a jeho kamoši z detstva v rámci podcastu o gamblingu. Bill sa pravidelne v podcaste spája s otcom, ktorý ho k športu ako oddaný fanúšik a permanentkár Celtics priviedol.

Ešte keď rozbehol na ESPN po Page 2 web, ktorý sa volal Grantland, bral si k sebe mladých novinárov, ktorí dokázali obsahom a formou čitateľov pobaviť a naštartovať rozmyšľanie o športe v dovtedy netušených súvislostiach. Pre Ringer niektorí z nich píšu dodnes – o športe, ale aj o popkultúre. Mojimi obľúbenými sú napríklad Kevin Clark, Robert Mays, Rodger Sherman, či Bryan Curtis, s ktorým by som rád šiel niekedy na pivo a rozprával sa o médiách u nich a u nás.

Možno jedného dňa,…

Priznávam, Simmonsova kariéra a dnes už aj The Ringer sú pre mňa asi najväčším zdrojom inšpirácie pri tvorbe obsahu na TakUrčitee. Nie je jediným z amerických autorov, ktorých považujem za svoje vzory. Je ale určite najakčnejší, najkreatívnejší a najvplyvnejší z nich.

Nedá sa povedať, že s ním bezvýhradne súhlasím. Keď napríklad rozpráva o Patriots, rivaloch mojich New York Jets, ktorí sú na rozdiel od Jets mimoriadne dobrí, neznášam ho. Tak úprimne, športovo, a zároveň oveľa viac, ako keby sa nad vlastnými úspechmi rozplýval vzrušený slovanista.

Zároveň mu tak preukazujem najväčší rešpekt, aký môžem. Nesúhlasím s ním, najradšej by som ho vypol – ale ani mi to nenapadne. Zábava, ktorú si s ním, jeho hosťami a kolegami užívam, je obohacujúca anajlepšia, akú v športe poznám.

Tak všetko najlepšie, veľa zdravia a elánu do ďalšej päťdesiatky. Good job by you, Billy!