Berlín, Volkswagen, Beckenbauer a… ďakujeme Franz, bolo to famózne! R.I.P.

V nedeľu večer opustil pozemský svet najúspešnejší muž svetového futbalu všetkých čias. Pelého tri tituly majstra sveta sú síce nedostižné, ale Franzovi patrí primát za celoživotné dielo. Futbalistu, trénera, funkcionára a najmä veľkej osobnosti.

Tri slovíčka v titulku neboli vybrané náhodne. Spomenul som si na jednu starú komédiu, kde istý Talian, ktorého ide napadnúť nemecký ovčiak, sa mu prihovára všetkými tromi nemeckými slovami, na ktoré si v danej chvíli spomenie. A tak to bolo aj v reálnom živote. Aj ľudia, ktorých futbal nebavil alebo ho dokonca nemali radi, meno Beckenbauer neomylne poznali a priradili ho k futbalistovi. Mohol sa narodiť ako Fischer alebo Neumann. Ale on k svojmu mimoriadnemu talentu a osobnostným vlastnostiam dostal do vienka ešte aj priezvisko, ktoré pri každom vyslovení zarezonovalo ako výbuch granátu.

Semifinále so zlomeninou

Prvýkrát som videl Franza ešte ako dieťa vo finále MS 1974, kde priviedol svoju krajinu na domácich majstrovstvách k titulu. A potom zdvihol nad hlavu zlatú divne pokrútenú sošku, o ktorú sa dodnes bijú generácie futbalistov. Aj v tom bol prvý – Gazzanigova trofej v tomto roku debutovala ako nová pre svetového šampióna. Pôvodnú, Zlatú Niké, totiž o štyri roky skôr v Mexiku definitívne získali Pelé a spol. Priznávam, fandil som vo finále Johannovi a jeho oranžovej družine, ktorá dala svetu tzv. totálny futbal. Asi ako väčšina. Ale po zápase mi prvýkrát prebehlo hlavou – ten Franz, to je ale klasa!

A potom nasledovali ešte dve víťazstvá Bayernu v EPM (dnešná Liga majstrov), neľútostné súboje s Blochinom v Superpohári a následný odchod do Cosmosu New York, kde sa nám, Európanom, na chvíľu stratil z očí, aby po návrate úspešne zakončil v Hamburgu svoje hráčske dielo a načal trénerské.

Historku o tom, ako v Mexiku 1970 dohral semifinále proti Talianom so zlomenou kľúčnou kosťou, poznám už len z kníh a youtube. Tréner už predtým využil striedania, západní Nemci by museli hrať o jedného menej. Ale v tom čase 24-ročný hráč (debutoval v roku 1966 v Anglicku) zaťal zuby, dal si lepiacou páskou prifixovať končatinu k telu a bojoval ako lev. „Mal som tmu pred očami“, spomínal na zápas, ktorý napokon bielo – čierni prehrali po predĺžení 3:4. Spomienka, ktorá tiež dokresľuje charakter veľkého futbalistu.

Umenie odísť

Po sérii troch MS, ovenčenou titulom, opustil národný tím a ten vyzeral v Argentíne´78 ako bez ducha. Po troch prvenstvách v EPM opustil aj Bayern a odišiel do NASL. V roku 1984 po výbuchu na ME nahradil na lavičke „nationalelf“ Juppa Derwalla. Futbalovú veľmoc zachvátila dezilúzia a hoci renomovaných trénerských mien sa ponúkalo viac než dosť, zväz zveril obrodu reprezentácie do rúk trénera bez licencie… Prečo asi? Už o dva roky neskôr sa vrátil do Mexika, tentokrát ako tréner, a potiahol tím až do finále, kde podľahol Maradonovej Argentíne. V roku 1990 naplnil svoju misiu titulom majstra sveta a opäť odišiel. Toto umenie ovládal ako málokto. Veď čo už môžete vyhrať viac?

Kde iní futbalisti vyzerali ako upotené figúrky, Franz behal so vztýčenou hlavou a rozdával lopty s milimetrovou presnosťou. Ako Cisár a 10 nosičov vody. On by ale takýto záver nikdy nepripustil a pripomenul by, akí skvelí futbalisti boli Maier, Breitner, Vogts či Gerd Müller a že bez nich by to nedokázal. Lebo aj v tom je veľkosť človeka, že žiaru reflektorov nenechá nikdy dopadať iba na seba.

Iba raz som mal na chvíľu nadobudol dojem, že sa mu niekto vyrovná. V roku 1976 náš Tóno Ondruš. Rovnaký suverén a elegán na trávniku, vodca veľkého formátu, ktorý v Belehrade napokon nepustil Beckenbauera k ďalšej trofeji. Ale to bol iba záblesk. Franz na rozdiel od nášho kapitána udržal po celý čas trajektóriu svojej kariéry vo výškach, kam bežní smrteľníci nesiahajú.

Aj ako tréner. Tam, kde jeho kolegovia poskakovali v teplákoch po tartane a zúrivo gestikulovali, vždy elegantný Franz v obleku dumal s palcom pod bradou a potom rozvážne udeľoval pokyny svojim hráčom. A rovnakým zostal aj ako funkcionár a potom naveky muž, ktorého slovo malo vo futbale vždy váhu. Až do úplného konca.

Všetky média a agentúry chrlia od včera, keď rodina zverejnila smutný fakt, sumár jeho úspechov. Ja som si dovolil jeden generačný pohľad na osobnosť, ktorá si tých pár riadkov určite zaslúži. Lebo Franz urobil pre futbal viac ako niekedy celé generácie futbalistov. Navždy zostane v srdciach fanúšikov (nielen nemeckých) zapísaný ako majster nad majstrov, futbalový elegán a skvelý človek, ktorý nikdy neodmietol dať autogram. Proste Cisár!