Ján Ďurica: Po kariére som stratil identitu a nevedel, čo ďalej

Dlhoročná opora slovenskej futbalovej reprezentácie Ján Ďurica ide s kožou na trh. V týchto dňoch vychádza kniha o jeho kariére aj súkromnom živote. Pri tejto príležitosti sme sa s exstopérom rozprávali – o práci na knihe, o živote po kariére, sebakritike na ihrisku aj mimo neho či o tom, aké prekvapenia spolu s Marekom Arpášom do knihy schovali.

Pamätáme si vás z vašej profesionálnej futbalovej kariéry, dnes vydávate knihu o svojom živote. Čo robil Ján Ďurica medzi tým?

Po konci mojej futbalovej kariéry som prechádzal transformáciou samého seba. Nečakal som, že to bude až tak náročné, človek zrazu zistí, že jedny dvere sa mu zatvoria, dvoje otvoria. A zrazu začne úplne iný život ako počas profesionálnej futbalovej kariéry. Bol som zvyknutý na režim Dáš si raňajky, ideš na tréning, máš regeneráciu, ďalší tréning… A to som absolvoval nejakých 20 rokov. Zrazu prišla rana a ja som nevedel čo ďalej. 

Čím teda momentálne žijete?

Počas kariéry som si neurobil vysokú školu, no peniaze, ktoré som zarobil, som investoval do nehnuteľností. Mnoho hráčov stratí identitu a stalo sa to aj mne. Mal som dosť času rozmýšľať nad tým, čo so životom, hovoril som si, že by nebolo zlé začať robiť opäť niečo s futbalom. A tak som sa pustil do rozhovorov. Začal som robiť rozhovory s futbalistami a rôznymi športovcami, pretože za každým z nich je nejaká cesta, príbeh a ja som ho chcel takto priblížiť. Keď som začal robiť podcast, napadlo mi ešte, že začnem chodiť za športovcami aj do zahraničia – takto som bol nedávno napríklad aj za Lukášom Haraslínom. Stále som však chcel byť aj pri našom domácom futbale.

Takže máte ďalšiu aktivitu.

Presne tak, dostal som zaujímavé ponuky od dvoch stávkových kancelárií, na jednu som kývol a tak som sa spolu s Borisom Valábikom stal jej ambasádorom.

Rozhovory aj reportáže, ktoré robíte na svoj YouTube, sú trochu podobné novinárskej činnosti. Aké ste mali počas kariéry vzťahy s médiami?

Nechcem povedať že zlé alebo dobré. Snažil som sa s nimi vždy vychádzať čo najlepšie, bolo to neutrálne. My, športovci, musíme rešpektovať prácu novinárov. Niekedy však bolo ťažké postaviť sa pred nich po zlom výkone. Športovec by si však mal vedieť priznať chybu, predstúpiť pred novinárov a mať v sebe pokoru a rešpektovať, že si novinári robia svoju prácu. A aj keď niekedy z ich strany prišla kritika, zväčša bola konštruktívna. Stalo sa síce, že párkrát niekto prestrelil, ale nikdy som nešiel do hádok či konfliktov.

Vráťme sa k vašej kariére – rád by som začal trošku nepríjemnou témou. Ktoré jej obdobie bolo pre vás najťažšie?

Ťažkých období bolo niekoľko. Mladým ľuďom hovorím, že by si v živote mali vyberať tú ťažšiu cestu, lebo práve tá ich privedie k vytúženému cieľu. Nie je to klišé, je to naozaj tak. Hovorí sa, že začiatky bývajú najťažšie – u mňa to platilo vo futbalovej kariére, aj v súkromnom živote. Naozaj náročné to bolo v začiatkoch, keď som čakal na svoju šancu a nevedel som, či sa stanem profesionálnym futbalistom. To sú veci, ktoré bolia, ale formujú, po športovej aj ľudskej stránke. Veľa mi dali. 

Boli začiatky kariéry ťažšie ako napríklad momenty, keď ste nehrávali v Lokomotive Moskva a ani ste netrénovali s tímom?

Náročných momentov bolo viac, za niektoré som nemohol, za iné som si však mohol aj sám. Boli chvíle, keď som si myslel, že mi patrí svet. Vtedy bolo ego silnejšie ako ja. S rodinou som sa ocitol na ulici, bol to obrovský šok pre nás všetkých. Ako hráč po MS vo futbale, na ktorých som odohral všetky zápasy za Slovensko, som sa vrátil do klubu. Tréner mi povedal, že ma nechce a poslal ma trénovať osamote. Aj to sú veci, ktoré niekedy patria k ceste profesionálneho futbalistu. 

Väčšina Slovákov si vás pamätá ako nerozlučnú stopérsku dvojičku Martina Škrtela z reprezentácie. Je pravda, že o vás mali záujem aj v Liverpoole, kde by ste sa s ním opäť stretli?

Je to pravda, ale ja som o tom ani nevedel. Po reprezentačnom zápase s Francúzskom, ktorý sme vyhrali 2:1, mi volal môj agent, Karol Csontó, bavili sme sa o záujme zo strany Monaka. Lenže nemohol som zrušiť kontrakt so Saturnom. Keď už som bol v Lokomotive Moskva, prišiel záujem, ktorý spomínate. Keď bol Martin Škrtel v Liverpoole, v jednom momente hľadali prípadnú náhradu za Daniela Aggera. Čas už ale nevrátime, takže táto informácia je dnes už vlastne bezpredmetná.

A keby bola možnosť ísť do Monaka alebo do Liverpoolu…?

Keby bolo keby… Moja kariéra nabrala iný smer. Napokon, možno je aj dobré, že agenti hráčom nehovoria o všetkých ponukách, ktoré na nich prišli a o kluboch, ktoré o nich mali záujem. Načo sa trápiť tým, že niekto mohol byť v Liverpoole, iný v Barcelone…

Ako by ste dnes vyskladali ideálnu stopérsku dvojicu pre našu reprezentáciu? 

Pri stopérskej dvojici je kľúčová chémia – my s Martinom sme ju mali, hoci zo začiatku to nebolo dobré. Postupne sme si ju však vybudovali. Medzi Martinom a Milanom Škriniarom to však neskôr už tak neklapalo.

Ale predpokladám, že Škriniar je istota, je to tak?

Samozrejme, Škriniar je prvá voľba, podáva výborné výkony, hráva v Paríži, patrí k najlepším obrancom v Európe. Áno, Škriniar je pre mňa stopercentná jednotka, ale musí to pravidelne dokazovať aj v klube. Dlho sme skúšali nájsť dobrú kombináciu, Šatka, Vavro, Hancko, ale napríklad aj Valjent, ktorý hrá pravidelne v náročnej najvyššej španielskej súťaži, ale v reprezentácii nedostal dosť šancí. Aktuálne je pre mňa najlepšou alternatívou ku Škriniarovi Vavro, ale je výborné, že tam máme toľko alternatív.

Pamätám si vás ako hráča, ktorému keď sa niečo nepodarilo, tak nadával, hneval sa sám na seba a ešte pár dní to na ňom bolo vidieť. To mi príde veľmi sympatické. Ste taký len na ihrisku?

Jasné, k futbalu aj k životu patria emócie a ak ho prežívate, tak sa to inak nedá. V myšlienkach som sa po zápase vracal k situáciám, ktoré som mohol riešiť inak. Potom bolo aj ťažké postaviť sa pred novinárov, uznať si chybu, ale myslím si, že je to ľudské. A to platí nielen v športe, ale aj vo vzťahoch a rôznych životných aspektoch. 

V týchto dňoch vám vychádza autobiografia, ktorú ste dali dokopy s Marekom Arpášom. Ako dlho ste vlastne museli sám seba presviedčať, aby ste šli s kožou na trh a bol úprimný aj o veciach, ktoré nie sú vždy príjemné?

Najprv som si musel nájsť k Marekovi dôveru. Poznal som ho ako moderátora, futbalového komentátora, ale nie osobne. Zrazu ma oslovil, že by sme mohli napísať takúto knižku. A ja som mal človeku, ktorého som nepoznal, rozprávať svoj príbeh. Nevedel som, či tie informácie nezneužije, ako to napíše… Na začiatku som bol teda opatrný, rozmýšľal som či do toho ísť. Nejako sme začali, ale Marek to mal so mnou ťažké. Až mi raz napísal SMSku, že takto si spoluprácu nepredstavoval. Mal pravdu, mal som sa viac angažovať, viac komunikovať.

Napokon ste ju ale dali dokopy.

Áno, neskôr som bol otvorenejší a začal som hovoriť aj o súkromí. Asi je to normálne, veď aj Martin Škrtel nedávno natočil film a jeho režisér ho musel dlho presviedčať. Trvalo to takmer dva roky, však aj Martin je len človek a v tomto sme si podobní. Niektoré témy som v knihe nechcel rozoberať, ale rozprávali sme sa nakoniec o všetkom. Kniha teda zo mňa nerobí lepšieho ani horšieho človeka, proste je taká, aký som ja a aký bol aj môj futbalový život – je čo najautentickejšia.

Prvý podnet teda prišiel od Mareka?

Áno, Marek bol iniciátor toho celého. Písali sme ju asi štyri mesiace, rozprával sa so mnou, s mojimi blízkymi, zháňali sme fotky. Tie boli problém, kvôli tomu, čo sa nám v rodine stalo, snímok z detstva nebolo tak veľa, je ich však dosť aspoň z mojej kariéry. Dnes ju konečne môžem držať v ruke a je to výborný pocit.

Takže je tam viac ako len rozhovory s vami.

Áno, sú v nej aj názory ľudí, ktorí ma počas mojej kariéry aj môjho života formovali, pomáhali mi. Sú tam moji rodičia, brat, ľudia, s ktorými som hrával, slušný priestor má Martin Škrtel, Karol Csontó, môj manažér, ale aj Martina Dobrenková, riaditeľka agentúry, ktorá bola súčasťou nášho futbalového kolotoča.

Spomínali sme chémiu na ihrisku. Musí takáto chémia vzniknúť aj pri písaní knihy?

Rozhodne áno. Museli sme byť na rovnakej vlne, byť podobne naladení, inak by tá kniha nebola dobrá. Musel som z toho mať dobrý pocit – ak by sme nemali medzi sebou tú správnu chémiu, asi by ma ani nebavilo to čítať. A možno ani Mareka. Našťastie, toto sa nám nestalo.

Túžili ste počas kariéry po takejto autobiografii? Čo napríklad dokument, aký mal spomínaný Martin Škrtel?

Ktovie, tak ako o Martinovi možno raz vyjde nejaká kniha, možno aj o mne bude film. Ale zatiaľ je autobiografia prvý krok, podľa mňa aj osobnejší, ako film. Ale, samozrejme, za Martina som rád, že o ňom vyšiel film – je dobré, že sa nezabúda na to, akú legendu tu máme. Však možno aj my niečo natočíme, spýtam sa Mareka (smiech). Nedávno vyšiel dokument o Beckhamovi a mňa prezývali slovenský Beckham, tak prečo nie? (smiech)

Skúsme na záver bez spoilerov prezradiť, na aké prekvapenia sa môžu čitatelia v knihe tešiť?

Hovorím o najťažších momentoch v mojom živote, o tom, z čoho som mal najväčší strach, o tom čo ma najviac držalo aj v momentoch, keď som končil kariéru. Ale napríklad aj o tom, ako som chľastal s Robertom Carlosom aj s chalanmi z AC Miláno. Tiež o tom, čo sa stalo v Afrike počas majstrovstiev sveta alebo v lietadle cestou z majstrovstiev Európy 2016.