Utorok, 30. júl 2024 
Ján Janočko Minulý týždeň som sa dedinského futbalu dostatočne nenabažil, keďže, ako ste sa v mojej reportáži mohli dočítať, skončilo derby, ktoré som navštívil, predčasne. 8. ligu som preto cez víkend vymenil za o stupienok vyššiu súťaž a vybral som sa na zápas v prívlastkom “možno sa po ňom bude oslavovať titul”. Dámy a páni, takto som videl duel OFK Majcichov – FK Krakovany.
Majcichovské San Siro
Už cestou na štadión som dostal od kamaráta prednášku o tom, aké významné toto miesto vlastne je. Za bývalého režimu sa v Majcichove okrem futbalistov, podomových predavačov a hľadačov hrobu Jána Palárika mali údajne vyskytnúť aj Michal David či kapela Elán. Dnes už však nie je jednoduché dostať sa k záznamu o týchto návštevách. Preto nikto nevie potvrdiť, či sa plíživé hudobné esá zo slovenských svadieb a stužkových naozaj objavili v trávnatom srdci Majcichova, alebo ide len o akúsi miestnu legendu.
Zaujímavosťou tamojšieho štadióna tiež je, že sa na ňom minulý rok oslavoval postup. Domáci však vraj odmietli ísť o súťaž vyššie, no a keďže prišla reorganizácia zo strany zväzu, napokon skončili o súťaž nižšie. Vraj je dôvodom to, že zvyšok ligy mal byť zo Záhoria. A každú druhú nedeľu sa na Záhorie chce za futbalom chodiť iba Marekovi Arpášovi.
Majcichovský štadión lemuje železná brána ako z Anfield road, len s trošku iným nadpisom. Celým názvom sa tunajšie centrum futbalo nazýva Štadión Viktora Karela. Na moju otázku, či ide o miestnu futbalovú legendu, alebo o človeka, ktorý sem dotiahol Elán, dostávam odpoveď, že je to podnikateľ financujúci rekonštrukciu areálu, do ktorého som vstúpil.
Boj o titul
Tabuľková situácia bola nasledovná – Majcichov mal náskok piatich bodov pred druhým Červeníkom, do konca sezóny ostávali tri kolá. Ak by Majcichov vyhral a Červeník by stratil body doma s Bučanmi, Majcichov by sa mohol opäť radovať z titulu a postupu. Ktorý by asi pustil, lebo viete, Záhorie.
S nabitými telefónmi, na ktoré sme chceli zvečniť oslavy domácich sme vošli na štadión, na ktorom nás vítala tabuľa so skóre 6:1 a s informáciou o tom, že sa hrá 61. minúta zápasu. Žeby sme pokračovali tam, kde sme pred týždňom skončili? Našťastie nie, naozaj bol výkop na pláne až o 17:00.
Štadión pána Viktora má jednu tribúnku a stojí na siedmich kopčekoch ako starý Rím (dobre, počet možno nesedí), na ktorých sú lavičky. Na jednu sme zasadli a než som stihol obzrieť sponzora na drese, už ma ktosi núka nasolenými jadierkami od pani spred bufetu. Najprv slušne odmietam, lebo sa bojím, že ma bude smädiť, nerád by som v prvom polčase čosi zmeškal. Nakoniec si dávam, lebo prvý polčas priniesol len jeden zaujímavý moment – presun jedného z návštevníkov na náprotivný kopec so slovami “tu je to nebezpečné, tu je blízko bufet a ja chcem vidieť futbal”.
Sklamala ma aj návšteva. Divákov je tu niečo medzi “málo” a “zopár skalných”. K nabudeniu hráčov nepomáhajú ani vymknuté šatne či dresy hostí v michalovských farbách. Krakovany však svojho Žofčáka ani Marcina nemajú a tak je to po polčase nuda – nuda.
Budíček
Posilnený bufetovou horalkou sa pustili domáci hráči do druhého dejstva odhodlanejšie než Laco Molnár do komentovania. Tri otočenia rapkáčom na tribúne a hneď boli diváci írečitejší a hráči aktívnejší. Dva góly dal Jakub Ondriš. Bol blízko k hetriku, jeho penaltu však zaklial jeden z divákov, keď už pri rozbehu zakričal “je tam!”. Nebola.
Zaujímavosťou pre mňa bolo, že oba tímy mali za sponzora na dresoch pohostinstvo U Notára. Buď pán Notár otvára frančízy, alebo ide o zaujímavú náhodu. Odpoveď neviem, viem však, že domáci majú notára spredu, hostia zozadu. Teda, na dresoch.
V druhom polčase ma ešte zaujal gól veľmi futbalovo potentného Geršiho, motorové vozidlo, ktoré som videl dosť vysokou rýchlosťou cúvať popri štadióne minimálne päťkrát a usporiadateľská služba, ktorá si odo mňa taktne vypýtala eurko “do zvončeka” a nechala mi na pamiatku pekný lístok, ktorý si určite vyvesím na chladničku, ak mi niekto tento rok prinesie magnetku z Chorvátska.
A čo tie oslavy?
Po zápase sa čakalo na výsledok zápasu Červeník – Bučany. No a hoci domáci potrebovali vyhrať a cez polčas sa zdalo, že za stavu 2:0 je o všetkom rozhodnuté, 3 body brali hostia po výsledku 2:3. Zápas, ktorý som navštívil, tak naozaj bol majstrovský a miestny mali dôvod na oslavy titulu. A čo na to Majcichovčania? Nič. Neoslavovalo sa, ani s replikou trofeje sa nikto nefotil (možno preto, že žiadna nebola). Jedno je však isté, dedina s najvýchodniarskejším menom v okrese Trnava je majster VII. ligy. Možno sa “hojaďunďa” bude konať v poslednom ligovom zápase o dva týždne, ktovie.
Na záver mám ešte jednu pochvalu pre oba tímy. Rozhodca stretnutia udelil jedinú žltú kartu, diváci videli minimum faulov, hráči z domáceho aj hosťujúceho košiara sa rešpektovali a nedali priestor nešportovému správaniu. Za to im dávam svoju červenú liverpoolsku šiltovku dolu.
Komentáre