Reprezentant v malom futbale Boris Juhás: Moje góly na majstrovstvách sveta zaplatili klubu teambuilding

Zbiera tituly s klubom aj góly s reprezentáciou. Boris Juhás podľahol malému futbalu – v trnavskej Toplige búra súperov s Atleticom, na svetovom šampionáte bol najlepším strelcom Slovenska s tromi gólmi. Pre Takurčitee prezradil aj to, akým kurióznym spôsobom zaplatil spoluhráčom teambuilding či to, aký dojem naňho urobila Andrea Verešová.

Opýtam sa hneď na úvod: Už vás preboleli Majstrovstvá sveta? 

Fyzicky sú ešte nejaké šrámy, bolí ma pravá noha. Psychicky to hodnotím ako skvelú skúsenosť, ale stále ma trhá zo sna. S Maďarmi sme mohli urobiť ešte jeden krôčik a pokoriť ich. Bolo by to historické pre slovenský malý futbal, no bohužiaľ sa tak nestalo. 

Takže najlepšia osmička vo svete nie je to, na čo Slovensko aktuálne má?

Myslím si že vzhľadom na žreb, ktorý sme mali, sme mali na viac. Maďarov poznáme, hrali sme s nimi veľa prípravných zápasov a určite sa dali poraziť. 

Čo vás potešilo viac? To, že ste boli najlepší strelec nášho tímu, alebo úsmev Andrey Verešovej?

(smiech) Úsmev Andrey Verešovej je určite široký, ale asi góly ma potešili viac.

Mohli by ste priblížiť atmosféru z Majstrovstiev sveta? Vyzeralo to, že ste boli v strede púšte, kde sa zrazu vyskytol areál. To čo sme videli na Slovensku bola zvláštna kamera, všetci ste boli strašne ďaleko. Aké to bolo naozaj?

Mám informácie, že to bol umelo vytvorený polostrov, ktorý sa buduje pre dovolenkárov. Hotel sme mali 15-20 minút od štadióna, čo bolo super. Keď sme šli pešo na štadión, tak sme po ceste videli vlajky štátov, na majstrovstvách. Keď sme tadiaľ prechádzali v národných dresoch, tak nás domáci zdravili a držali nám palce. Od Mira Stocha chceli aj podpisy. Čo sa týka štadiónu, bolo to celé super zorganizované. Jediné mínus bola tráva, ale všetci sme mali rovnaké podmienky. 

Boli tam nejaký Slováci, ktorí vás povzbudzovali?

Prišli niektorých rodinní príslušníci a boli tam aj dovolenkári. Trénovali sme sa v areáli a keď prechádzali okolo, tak nám kričali “Slovensko do toho”.

Ako ste sa dostali k malému futbalu? Ak sa nemýlim, ste odchovancom Spartak Trnava?

Možno to tak nájdete v papieroch, ale som skôr odchovancom SFC Kopánka. Do Spartaku som šiel ako 18-ročný do staršieho dorastu. Odtiaľ už iba do Béčka. Asi 7-8 rokov dozadu sa začala hrať liga malého futbalu v Trnave. Vtedy som mal partiu chalanov, s ktorými sme si povedali, že by sme to šli hrať. Potom som prešiel zo staršieho dorastu do Béčka Spartaka, kde som narazil na všetkých chalanov z Atletica Trnava a tí ma spracovali, prestúpil som a som tam doteraz. 

Boli ste aj v Rakúsku?

Vymenil som tam dva kluby. V jednom som bol len pol roka a v druhom tri, alebo štyri roky. Teraz v lete to tam stroskotalo. Boli sme tam traja Slováci a s majiteľom sme veľmi dobre vychádzali. Menil sa tam tréner, ktorý sa s majiteľom dohodol, že skúsia novú koncepciu a to len s domácimi hráčmi. Najviac tam chodilo Slovákov a Srbov, no chceli to skúsiť zmeniť. Snáď sú spokojní, ja mám len dobré spomienky.

Teraz ste sa s niektorými spoluhráčmi z Atletica stretli v Bolerázi nie?

Prestúpil som do Bolerázu a je tam veľa hráčov z Atletica. 

Nemajú problém s tým, že cez týždeň hrávate malý futbal?

Nemajú, akceptuje to aj tréner. Sme kamaráti, ale mám k nemu aj rešpekt, ktorý podľa mňa treba mať. Akceptuje to aj s tým, že som šiel na Majstrovstvá a vynechal dve kolá. Hráme o postup a aj tak mu to nevadilo.

Čo vás baví viac? Malý alebo veľký futbal?

Nie je na to jednoznačná odpoveď. Oba majú pre a proti. V malom futbale sa toho viac deje a viac toho zažijete, ale sú aj zlé zápasy. To isté je aj vo veľkom futbale. Keď hráme proti tímu, ktorý prišiel brániť, tak ja ako stoper stojím na polovičke a štyrikrát a zápas dostanem loptu. To nie je veľmi záživné. Celkovo by som si asi nevedel vybrať. 

Hovoríte, že s Bolerázom hráte o postup a ak sa nemýlim, tak ste druhí v tabuľke. S Atleticom hráte o ten titul. Ešte vás to baví?

Keď sme mali osem titulov hovorili sme si, že dáme desať a ukončíme to. Už ich 10 máme a stále sme tu… Myslím si a verím, že chalani mi dajú za pravdu, že Atletico nie je len o futbale. Sme sa tam všetci chalani, čo sme spolu vyrastali. Je to o partii, nejdeme po zápase len na kávu, alebo do McDonaldu, ale vieme si navzájom pomôcť aj s osobnom živote. Poznajú sa aj naše partnerky a manželky. Myslím si, že toto je to hlavné a futbal je len taká čerešnička na torte. 

Neplánujete nejaké kurzy pre iných športovcov ako správne osláviť titul? Lebo vy v tom musíte mať poriadnu prax.

Minulý týždeň sme mali chatu k predčasnému ukončeniu sezóny. Zaplatili sme ju z peňazí, ktoré chalani na mňa podali keď som bol na šampionáte a dal som gól (smiech).

V podstate ste zaplatili team building svojimi gólmi?

Bola to tímová práca, lebo chlapci mi verili. Neviem či by si odo mňa nevypýtali stavené peniaze, ak by som ho nedal (smiech).

Tak ešte jedno porovnanie: Čo bolo lepšie? Zaplatiť spoluhráčom chatu, alebo vidieť sa usmievať Verešovú po vašom góle?

(Smiech) Pani Verešovú som videl asi desať sekúnd a všimol som si akurát, že je to po dlhej dobe človek, čo má rovnako dlhé nohy ako ja. V tomto prípade je to jednoznačne chata.

Na ostatnom šampionáte ste najlepším strelcom, je to však skôr výnimkou, veď v Bolerázi hráte na poste obrancu…

Hrávam stopéra a to aj v Atletiku. Vo veľkom futbale hrávam stopéra od malička, maximálne keď som bol úplne malý som hral stredného záložníka. 

Ako vedeli, že budete dávať tie góly?

Ak by si niekto pozrel ten prvý gól zo záznamu, tak je to tam pekne počuť. Keď si vzadu posúvame loptu a ja sa rozbehnem na zadnú tyčku – tréner mi kričí “Boris, nie, choď na stred!”. V eufórii som ho nepočul. Videl a našiel ma Martin Antol a, ako hovoria chalani z Atletica, nestrelil som gól, ale som ho tam pretrmolil. No a tie ostatné dva boli to nacvičené signály, ale vždy som to kopával s nartom, teraz to bolo bokom s “placírkou”.

Budete hosťom trnavskej talk-show Fajront. Cítite nervozitu?

Na talk-show som nikdy nebol, bude to moja premiéra, dúfam, že nie aj derniéra. Čo sa týka rozprávania pred davom ľudí, je to podobné, asi budem nervózny. Predtým možno zavítam na trhy a dám si jedno varené.

Čo vy a rozhovory?

Myslím si, že je iné robiť rozhovory po zápase, než takto na pódiu. Predsa len, po výhre je človek v eufórii, celé to trvá len minútku. Mám trému, ale sa aj veľmi teším – aj na atmosféru a na ľudí, ktorých mám rád.

Spravia vám vaši spoluhráči z Atletica “domácu” atmosféru?

Ja by som bol radšej, keby boli ticho, ale nechám to na nich, v akej nálade prídu (smiech).