Utorok, 30. júl 2024 
Ján Janočko Už od víkendu nepravidelne nebo nad Trnavou plakalo, lebo vedelo, že vo štvrtok sa bude hrať posledný domáci zápas Spartaka v Európskej konferenčnej lige. Červeno-čierni priaznivci vedeli, že ich miláčikovia nemôžu postúpiť. Aj tak však mali pár prianí. Aby sa Štadión Antona Malatinského dôstojne rozlúčil s pohárovou Európou, aby im neodmrzli časti tela a aby Bílí Andeli ukázali viac nasadenia, než Andrea Verešová pri fandení na MS v malom futbale. Dámy a páni, vitajte pri mojej ostatnej reportáži v tejto sezóne v európskych pohároch na štadióne v Trnave.
Fanúšikovská vizita
Pred veľkými zápasmi bývajú v meste výrazné pohyby, najväčšie sa tentoraz týkali mien majiteľov vstupeniek. Tie boli artiklom vo všetkých skupinách na Facebooku, kde boli núkané v cenových hladinách od lacnejších, ultralacnejších až po “zadarmo”. A keď vravím všetky skupiny, myslím naozaj všetky – fanúšikovské, ubytovacie, študentské, susedské burzy aj tie s tipmi na doktora-špecialistu. Predajcov odradil od návštevy štadióna chlad, choroby či možnosť rýchleho zárobku. Aj preto bolo na tribúnach len niečo cez 10 tisíc divákov. Pravda, čo by za to inde dali…
Hovorí sa, že Razgrad nemá fanúšikov. Nie je to celkom pravda, nejakých som videl v hosťovskom sektore. Odhadom ich bolo málo, na východe by sa ich počet dal hodnotiť jednotkou “dakus”, prípadne “dakuštičko”. Na každého diváka zo sektora hostí potom pripadlo priemerne 1,75 muža v žltej veste dohliadajúceho na poriadok. Nie som ekonóm, ale tipol by som si, že bufet v súperovom sektore nemal tak úplne Vianoce.
Hasta la vista, baby!
Vianočnú atmosféru však dokázali cigánskou z bufetu preniesť domáci aj na moju tribúnu. Ďalšiu nostalgiu, tentoraz spomienky na pôsobenie Spartaka v Európskej lige spred piatich rokov, vyvolala hmla. Našťastie, legendárny zápas zo Záhrebu sa neopakoval, v Malom Ríme sa hralo od vidím do vidím. A dobre, že som videl, lebo ak je niečo, na čo počas Európskej konferenčnej ligy nezabudnem, tak sú to choreá z tribúny domácich. Ani toto ma nenechalo chladným. Teda, len v duši, na teplomeri bolo čosi okolo nuly, a to už niekedy nehreje ani láska k futbalu. Tentoraz bolo choreo venované Martinovi Mikovičovi, ktorý si aj pár minút po návrate po zranení vychutnal. Ani trnavský Schwarzenegger však nezabránil prehre domácich.
Povedzme si otvorene, Spartak už hral aj lepšie zápasy. Aj v tejto Konferenčnej lige. Nedá sa však povedať, že by bol úplne bez šance, práve naopak. Hostia sa síce ujali vedenia, domáci však vyrovnali v momente, keď sa jeden z vedľasediacich divákov vracal z toalety. “Tvoja prostata – naše body!” skríkol naňho jeho kamarát a poslal ho na toalety ešte raz. Neposlúchol. A veru mal!
No points, no party
Hostia kopali penaltu, Takáč vychytal a v úplnom závere prišiel na Spartak ofenzívny ošiaľ. Domáci siahali na body, nakoniec ich zarezal v posledných sekundách súper z Bulharska. Veľká škoda, veľká škola. Razgrad bol hrateľný, bod, dokonca aj tri, sa mohli podariť. Žeby o rok? Choreo dalo jasný odkaz, uvidíme, či ho Spartak naplní.
Na záver, napriek prehre, moju futbalovú dušičku potešil fakt, že štadión domácim za predvedené výkony zatlieskal. Možno aj za ten včerajší, no rozhodne za všetky v tomto ročníku európskych pohárov. Ak si uvedomíme, že Spartak nešiel od 3. predkola do žiadneho (dvoj)zápasu ako favorit, táto jeseň bola nad očakávania fanúšikov. Tí napokon Trnave splatili dobré výkony výkonmi na tribúnach. Bodaj by sme na Slovensku mali čo najviac takých jesení.
Komentáre