Trojpenaltový Salah z Wishu, kórejská resuscitácia a skoré good bye modrých samurajov

Aj Ázia, podobne ako Afrika, zažila mesačný maratón svojho kontinentálneho šampionátu. Videli sme napínavé predstavenia v najvyššej televíznej kvalite, 10 – 15 minútové nadstavenia, výkonnostný skok najmä arabských tímov a nakoniec triumf Kataru s viacerými otáznikmi.

Ázijský šampionát (Asian Cup 2023) sa mal pôvodne konať vlani. Neodložili ho kvôli očakávaným dažďom ako na čiernom kontinente, ale čínskym rigidným pravidlám pri potieraní pandémie kovidu. A rovno ho hneď aj posunuli náhradnému organizátorovi – Katar mal všetko po ruke, veď pred vyše rokom organizoval majstrovstvá sveta.

Čína aj India bezgólové

A Čína dopadla na jeho štadiónoch príznačne – za 270 minút netrafila do siete a pobrala sa skoro do Pekingu. Podobne ako India, ktorá posledné roky mohutne investuje do futbalu. Ale krajine maharadžov podľa videného ešte potrvá, kým sa posunie aspoň smerom k ázijskej špičke.

S favoritmi zatiaľ ťahajú za kratší koniec aj štáty juhovýchodnej Ázie. Medzi najlepšiu šestnástku prenikli iba Thajsko a Indonézia (aj tam rýchle skončili), potenciál napriek nepostupu naznačil Vietnam. Koho doma šejkovia určite nepochvália, sú futbalisti Ománu. Skončili už v skupine, nevyhrali ani jeden zápas.

Z trojice reprezentácií z centrálnej Ázie bolo najslabšie Tarkovičovo Kirgizsko. Ťažko posúdiť, do akej miery je to zásluha bývalého kouča slovenských sokolov. Ale s reprezentačnými trénermi je to tak, ako v bežnom živote s riaditeľmi: kto ho raz dostane do „sívíčka“, bude už riaditeľom navždy, bez ohľadu na svoje schopnosti… Naopak, Uzbekistan so Srečkom Katancom na lavičke siahal na semifinále a bol vlastne najbližšie k vyradeniu domácich futbalistov.  

Kórejské melodrámy

Pozornosť však vždy pútajú tí najlepší, resp. favorizovaní. Do tejto skupiny patrili pred šampionátom domáci obhajcovia titulu, Japonsko s famóznou bilanciou posledných zápasov, Južná Kórea, Austrália, Irán, Saudská Arábia. Katarčania po úvodnom sfúknutí Libanonu to už dávali v ďalších zápasoch iba tesne, ale vždy sa prešmykli. Najviac sa diváci v bielych habitoch spotili v spomínanom štvrťfinále proti Uzbekistanu, ktorý hráči v bordovom zdolali až v penaltovom rozstrele. Napokon to dotiahli do finále, k čomu sa ešte dostaneme.

Najviac drásali nervy svojich priaznivcov kórejskí hráči, ktorí sa dvakrát ocitli v klinickej smrti. Zverenci nemeckého trénera Jürgena Klinsmanna vyrovnali v osemfinále so Saudskou Arábiou až v 99. minúte a postúpili na penalty. Vo štvrťfinále s Austráliou to stihli o tri minúty skôr (vďaka penalte) a pridali víťazný gól v predĺžení. V semifinále proti Jordánsku už kúzlo prestalo fungovať a partia okolo Sona sa porúčala domov s bronzom. Ten na rozdiel od Afriky dostali obaja porazení semifinalisti, keďže o 3. miesto sa nehralo.    

Samuraji aj klokani padli predčasne

Japonci, ktorí na šampionáte v roku 2022 šokovali svet víťazstvami nad Nemeckom a Španielskom, mali opäť fázy, kedy hrali fantasticky. Žiaľ pre nich, tempo nedokázali udržať celý zápas, nevyvarovali sa zbytočných chýb a jedna školácka (keď dezorientovaní stopéri nechali padnúť loptu medzi seba) ich v závere štvrťfinále proti Iránu napokon predčasne poslala domov. „Blue samurai“ teda skoro vyvrátili prognózy odborníkov, ktorí ich pasovali za najväčšieho favorita Asian Cupu 2023.  

Napriek absencii bývalých opôr dobre šliapala Austrália, ktorú ťahali najmä Boyle, Goodwin a copíkatý Irvine zo St. Pauli Hamburg. Ich hra pod vedením Grahama Arnolda pôsobila veľmi kompaktne a zdalo sa, že by to mohli dotiahnuť ďaleko. Chyba v systéme sa vyskytla v tej inkriminovanej v 6 . minúte nadstaveného času štvrťfinále, keď neudržali jednogólové vedenie proti Kórejcom.

Ťažkú úlohu mal v tábore Saudskej Arábie Roberto Mancini. Okrem formy hráčov musel riešiť aj personálne problémy, keď mu pár urazených jedincov zamávalo predčasne na rozlúčku, lebo sa cítili nedocenení. Nuž, trénovať v tých končinách znamená, že za veľké peniaze si musíte aj niečo vytrpieť. Podobne ako Austrálčania, aj Saudi skončili na štíte Kórei. Ešte o jedno kolo skôr.  

Tam za riekou Jordán…

Pomerne spokojní môžu byť napokon Iránci, ktorí spolu s Kóreou získali delený bronz. Pred turnajom málokto doma veril trénerovi Ghaleoneimu, ale vcelku slušná produkcia, vyradenie favorizovaného Japonska a do poslednej chvíle boj o finále vystavili vopred odpisovanému trénerovi celkom slušnú vizitku.

Do finále to napokon dotiahol čierny kôň turnaja. S Jordáncami nikto nepočítal, ale tí od prvých minút na katarskej pôde predvádzali technicky perfektný, dynamický futbal. Najmä ich dvojgólový obrat v nadstavenom čase osemfinálového duelu proti Iraku vojde do dejín. Zverenci marockého trénera Husseina Ammoutu sa potom naladili na víťaznú nôtu: vo štvrťfinále vyradili Tadžikistan, v semifinále Kóreu a zaslúžene sa stali finálovým vyzývateľom domácich. Útočník Yazan by bol určite ozdobou hociktorého európskeho klubu, istotou vzadu bol gólman Yazid, ale sila tímu vyplývala najmä z výborného kolektívneho výkonu.    

Tešia sa aj v Domaniži

Finálový duel pred vyše 86 tisíc divákmi v Lusaile ukoristili pre seba domáci a obhájili titul po víťazstve 3:1. Všetky tri góly však dali z penált (!), ktoré premenila ich najväčšia hviezda Akraf Afif, hráč pripomínajúci svojou vizážou liverpoolskeho Mohameda Salaha. Kanonier vedúceho tímu katarskej ligy Al-Sadd bol dušou tímu, cez neho viedli všetky cesty k súperovej bráne a napokon sa s ôsmimi gólmi stal aj najlepším strelcom turnaja. A zrejme urobil boháčov aj zo spoluhráčov a pomerne neznámeho španielskeho trénera Tintina Marquéza. Určite mali radosť aj v neveľkej vieske pri Považskej Bystrici, ktorá si svojho času zázračne vybavila prípravák s Katarčanmi, dnes už dvojnásobnými ázijskými šampiónmi…

Po finále sa však nejeden nezainteresovaný pozorovateľ nemohol zbaviť istej pachuti. Minimálne prvá a tretia penalta boli diskutabilné, hoci zapískateľné. Ale ten pocit, že „niekto“ v pozadí režíruje toto divadlo v prospech domácich, priam visel vo vzduchu. A nešlo iba o penalty vo finále. Počas celého šampionátu sa v rozhodujúcich momentoch „nakláňalo ihrisko“ v prospech Katarčanov.

Ani tieto pocity však nemôžu zmazať evidentne stále rastúcu hernú kvalitu katarského tímu. Hoci niekde v záhlaví stále rezonuje otázka, či takýmto spôsobom nebude náhodou možné vyhrať aj najbližšie „veľké“ majstrovstvá. Poklonkovanie vrchných veliteľov svetového futbalu arabskému svetu vyvoláva mrazenie…

Za televízne pokrytie palec hore

Šampionát bol z hľadiska organizácie poňatý veľkoryso. Sprevádzal ho opäť veľký divácky záujem, moderné štadióny, aj skvelá propagácia. Na tomto mieste treba vyzdvihnúť najmä youtube kanál Asian Cupu, ktorý prinášal všetky prenosy v najvyššej kvalite a ponúkal exkluzívne zábery z viacerých uhlov (aj netradičných), čo vytváralo televíznym divákom dokonalý prehľad a komfort, a vťahovalo ich priamo do deja. Live prenosy dopĺňali výborne zostrihané highlighty.

Najmä arabské tímy ukázali neuveriteľný progres, takže sledovať spomalene ich technické finesy, výskoky či ekvilibristické zásahy, neraz gólové, bolo vďaka dobre rozmiestneným kamerám pastvou pre oči. Na rozdiel od Afriky, ktorá predala práva Sky Sportu a kanál CAF vysielal všetko možné, len nie live prenosy. Ázia v tomto smere zvíťazila na celej čiare.

Najbližší ázijský šampionát sa bude konať až v roku 2027 v Saudskej Arábii. Dosiahne na titul opäť usporiadateľ alebo Japonsko konečne naplní prognózy? Alebo si Katar príde po tretie prvenstvo už ako čerstvý majster sveta? Sci – fi? V dnešnom futbale je už možné všetko…